K.P.

Návštevy : 226 

K.P.

Štrnásťročná žiačka základnej školy, ktorá je stále mysľou inde. Rada trávi čas s rodinou, priateľmi, hraním na klavíri a čítaním kníh. Jej radosťou je písanie, vytvára si nový svet a životy hrdinov vo svojich príbehoch.

Prostredníctvom svojich postáv sa dostáva z reality do ich fiktívneho života a prežíva každé jedno dobrodružstvo s nimi.

Píše o tom, o čom aj rada číta. Preferuje romantiku a fantasy so štipkou napätia, tajomstiev a zápletiek.

 

Vertralia

,,Veríš mi?

,,Poznám ťa sotva polhodinu .Prečo by som ti mala veriť?“

,,Nepýtal som sa ťa či ma poznáš. Pýtal som sa či mi veríš.“

,,Prečo by som mala veriť niekomu koho nepoznám?“ nechcela som byť nepríjemná ale začínal ma rozčuľovať. Bohužiaľ bez neho by som si tu sama určite neporadila.

,,Poznáš ma. Len si zabudla. Na mňa, na toto miesto a na seba.

 

Prológ

Vždy som chcela vedieť lietať. No nikdy sa mi to nepodarilo.

Prečo? Prečo nemôžem mať krídla ako vták a lietať? Lietať pomedzi oblaky a pozorovať západ slnka. Západ slnka je magický. Svet sa zdá menej nepochopiteľný. Všetko sa zdá tak jednoduché.

Svet je veľmi zlé miesto. Všetky krásy sú nebezpečné.

Oheň. Taký čarovný a pritom taký temný. Aj to najkrajšie dokáže zničiť. No krása sa skrýva vo vnútri a tam sa oheň nedostane.

Pravda. Chcená no zároveň nenávidená.

Cieľavedomosť. Chcieť dobré veci je iné ako chcieť bolesť, odplatu a utrpenie.

Voda. Jednoduchá tekutina ktorá nie je ničím výnimočná. No bez nej by sme nikdy neexistovali. Bez nej by sme boli kus prachu.

Odvaha. Vôľa prekonať neprekonateľné. No nie vždy z toho bude niečo pekné.

Láska. Krásna a žiadaná. Alebo krutá a podcenená.

Dobro a zlo.

Všetko má svoje dve stránky.

Môj život mal jednu. Myslela som si, že tú zlú.

To som však ešte nepoznala môj zmysel života, môj domov Vertraliu

a jeho.

 

1.Kapitola

Už ma to nebaví.

Každú noc sa mi sníva ten istý sen. To by bolo ešte v poriadku. Lenže ten sen je úplná blbosť. Vôbec mi nedáva zmysel. Objavuje sa tam nejaký ako dedko, nejaký divný dedko. Stále opakuje päť rovnakých krátkych viet, ktoré nedávajú zmysel a vôbec so sebou nesúvisia. Aspoň myslím. Vždy keď zopakuje poslednú vetu, jeho oči sa na malý moment zalejú krvou, keď žmurkne krv je preč. A takto sa to opakuje až dokým sa nezobudím.

Vstanem z postele a radšej sa ani nebudem pozerať do zrkadla. Tie kruhy pod očami ani nemusím vidieť ale viem že sú tam. Prejdem k šuplíku a vytiahnem rifle a obyčajnú čiernu mikinu. Kapucňu si prehodím cez hlavu a rýchlo si obujem tenisky. V jedálni  si potichu zoberiem jablko a po špičkách sa snažím dôjsť k vchodovým dverám. Ešte pár krokov. Ešte pár. Už som skoro tam. Už naťahujem ru….

,,Aurora“ doprdele. Vydýchnem a so sileným úsmevom na tvári sa otočím.

,,Áno, mami?“ už je to tu. Na moje prekvapenie mi mama nezačne dávať poučku o slušnom obliekaní. Len vydýchne a usmeje sa. Podíde bližšie ku mne a objíme ma. Neschopná slova som ju objala späť, keďže ma veľmi často neobjíma. Svoju mamu mám rada. Je síce niekedy prísna ale dokáže byť aj veľmi milá a láskavá.

,,Všetko najlepšie, poklad.“ och, áno, ja som nato úplne zabudla. Dnes mám sedemnásť  a ja som na to zabudla. Ako som mohla zabudnúť na svoje sedemnáste narodeniny?

,,Ďakujem mami. Ja som nato úplne zabudla.“ zasmiala som sa a zase ju objala. Zasmiala sa, zložila mi kapucňu a pohladila ma po vlasoch. Ach.

Neznášam svoje vlasy. Sú strašidelné. Sú čierne.  Sú tak strašne čierne, že keby ste mi na hlavu vyliali tuš nik by si to nevšimol. Na tom nie je nič zlé ale moje vlasy sú čierne aj inak. Na slnku mi začínajú blednúť o pár stoviek odtieňov. Sú celé biele a trblietajú sa.  Naozaj sa trblietajú. Netuším ako je to vôbec možné. Moja mama to nikdy neriešila. Povedala len čakaj. Vždy keď na nich nadávam a sťažujem sa povie len čakaj. Strašne ma to rozčuľuje.  Preto nosím parochne a klobúky, čiapky, kapucne a všetko možné čo mi ich zakryje. Toľko k mojím vlasom.

,,Čo keby sme si dnes spravili babský deň? Hmm?“

,,Nemusím do školy? Ty nejdeš do práce? Prečo?“

,, Na dnes som si zobrala voľno. Do školy dnes nemusíš ale toto sa nebude opakovať často, takže si to váž. Keďže máš dnes sedemnásť tak ma napadlo že by sme dnešok mohli stráviť spolu. Nič viac.“ odtiahla sa a pozrela mi do očí.

,,Čo povieš?“

,,Dobre. Bude to super.  A kam pôjdeme?“

,,Tak najprv by si sa mohla ísť prezliecť, keďže takto s tebou určite nikde nepôjdem. Daj si parochňu aby si nechodila s čiapkou alebo kapucňou, dobre? Potom sa môžeme ísť niekde naraňajkovať. Potom by som chcela ísť na menšie nákupy. A ešte niekam. Potom obed.  A nakoniec prekvapenie.“

,, Tak to aby som sa išla rýchlo pripraviť, aby sme to všetko stihli.“ zasmiala som sa, ešte raz ju objala a utekala sa prezliecť.

Celkom sa na tie nákupy teším. Kúpime si nejaké rifle aj mikiny a možno aj nejaké jednoduché šaty a topánky.

Na vlasy som si pripla hnedú parochňu a na pery som si naniesla balzám. Oblečená som zbehla dole a zapla televízor kým sa mama pripravovala.

 

O pár hodín neskôr

Konečne. Už som si začínala myslieť, že sa domov dnes už nedostanem. Po raňajkách sme sa vybrali do nákupného centra. Mama vošla do každého obchodu a odišla minimálne s jednou taškou. Prvých asi desať obchodov som si užívala ale potom ma to prešlo. Pred obedom sme ešte zašli do 3D kina. Dávali tam nejakú kratšiu filmo-rozprávku? Neviem. Podstatné ale je, že to bola úplná blbosť. Smiali sme sa na tých scénach ešte aj o hodinu neskôr. Neskôr sme zašli do fastfoodu na rýchly a hlavne nezdravý obed. Mama mi stále pripomínala že s ňou už toto nikdy jesť nebudem, lebo je to nezdravé, kalorické a blablabla. Najlepšie ale bolo v podmorskom svete. Toľko vody a toľko rýb som nikdy v živote nevidela. Bolo to úžasné. Prešli sme ho úplne celý, nakoniec sme skončili na lavičke pri medúzach a rozprávali sa. Tento deň bol naozaj úžasný.

Doma sme sa prezliekli, spravili pukance, zapli komédiu a hrali karty. Ako vždy, porazila som ju.

Nájdi cestu.    

Spoj.

Nehľadaj to čo potrebuješ najviac.

Nepriateľ je odpoveď.

Nerozdeľuj to.

Krv. Oči. Nič. Nerozumiem tomu. Čo nemám rozdeliť? Prečo mi  to dedko neodpovieš?

Nájdi cestu.

Akú cestu? Cestu  kam?  Povedz mi to!

Spoj.

Ale čo mám spojiť?

Nehľadaj to čo potrebuješ najviac.

Čo potrebujem? Prečo nemám hľadať to čo potrebujem?

Nepriateľ je odpoveď.

Ale veď ja nemám nepriateľov. Pre všetkých som neviditeľná!

Nerozdeľuj to.

Ale čo?!

Otec.

,,Aurora, zobuď sa. Prosím.“ otvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Doprdele. Toto je novinka.

,,Mami?“

,,Tu som, už je dobre. Už je dobre.“ mama prekonávala vnútorný boj. Bolo na nej vidieť že mi niečo chce povedať. Keď už otvorila ústa, zase ich zavrela. Spravila to asi trikrát. Nakoniec sa poriadne nadýchla prehovorila.

,,Dedko?“ Prekvapene a zmätene som na ňu hľadela. Odkiaľ o ňom vie? To nedáva zmysel. Šanca že by sa jej snívalo to čo mne je úplne nulová. Tak odkiaľ? Zatvorila som oči a prikývla.

,,Poklad. Čoskoro sa všetko dozvieš. Ale nie odo mňa. Ja ti to povedať nemôžem. Len chcem aby si vedela že sa nie je čoho báť. Ty to všetko zvládneš. Pretože si silná. Máš to v krvi. Len si musíš veriť a dotiahnuť to do konca.“

,,Mami, nemám vôbec ani najmenšie tušenie o čom to rozprávaš. Nerozumiem tomu.“

,,Ja viem poklad. Ale pochopíš.“ v očiach mala strach ale lásku zároveň. ,,Čoskoro.“

A teraz tomu už vôbec nechápem.

 

Imaginárny priateľ

,,Som blázon?“

Všetci ju pokladajú za blázna.

No ona vie celú pravdu.

Vie, že on je vždy s ňou.

Že si ho vysnívala.

 

Ako sa Grace vyrovná s tým, že sa jej život od základov zmení?

Čo sa stane kedy sa chlapec z jej mysle objaví v jej škole?

 

1.kapitola

Vyzerá to hrozne. Ani korektor tie kruhy neprekryje. Vyzerám ako zombie, mrtvolne bledá pleť a pod očami veľké fialové vačky. Nie a nie sa ich zbaviť. A za všetko môže iba hlúpy sen s hlúpym chlapcom, ktorý sa mi sníva posledných pár mesiacov. Čím dlhšie sa pozerám na svoj odraz v zrkadle, tým viac sa začínam sama seba báť. Mala by som so sebou už niečo robiť, lebo sa ma zľaknú aj rodičia.

,,Dobré ráno!“ ozvala som sa, keď som vošla do kuchyne. Ocko sedel za stolom, čítal noviny a popíjal kávu ako každé ráno. Hovorí, že bez kávy je deň veľmi dlhý a únavný. Mama postávala pred kuchynskou linkou na ktorej pripravovala lievance. Mňam.

,,Ránko, zlatko. Ako si sa vyspala?“ podišla ku mne, dala m pusu na čelo a odišla vybrať džús z chladničky. Ocko zatvoril noviny, zdvihol hlavu a tiež mi poprial dobré ráno.

,,Až na tie sny…No povedzme, že tie sny mi nedajú celkom spať.“ mama ma vždy učila aby som im hovorila všetko čo ma trápi. Pretože problémy sa vraj samé nevyriešia a vždy je lepšie sa s nimi niekomu zveriť a netrápiť sa sám. Myslím že v tomto má pravdu. Je síce prehnane optimistický človek, ktorý dokáže aj z najhoršieho problému spraviť maličkosť ale vie, že najlepší spôsob je komunikácia. Hovorí mi všetko čo potrebujem alebo chcem vedieť. Poslednou dobou jej starosti robím len ja. Nič čo mi poradila ohľadom mojich snov, nepomáha.

,,Ach, prepáč Grace. Už naozaj neviem čo ti mám poradiť. S ockom sme sa o tom rozprávali a napadla nás ešte jedna možnosť ale nevieme či s tým budeš súhlasiť.“ v jej hlase bolo počuť náznak ľútosť. Trápi ma, že si s tým neviem poradiť sama. Trvalo mi pár týždňov kým so o tom mame povedala. Nakoniec to bola aj tak ona, ktorá to zo mňa vyhrabala. Všimla si že som nevyspaná, bledá, podráždená a málo komunikujem. Nakoniec mi nezostalo nič iné, len jej to povedať. Som zvedavá čo ich napadlo. Pohľadom som medzi nimi preskakovala a očami ich prosila ne pokračujú.

,,Keďže sme toho už veľa vyskúšali a nič nepomohlo. Možno, by ti pomohol psychológ. Vieš, porozprávala by si mu o tvojich snoch. On by sa ťa pýtal rôzne otázky, ty by si mu hovorila svoje pocity ohľadom toho sna. Spolu by ste možno na niečo prišli. A prestalo by sa ti snívať o tom chlapcovi.“ dopovedala.

Neznie to ako zlý nápad. Možno by mi to naozajstný pomohlo. Na druhú stranu. Rozprávať o svojich snoch, pocitoch, názoroch, úplne cudziemu človeku, ktorý mi možno ani nebude sympatický, je trocha strašidelné. Hlavne, keďže, jeho prácou je pomôcť mi.

 

 

Späť

Instagram