Black Rose
Som čitateľkou Hornozemplínskej knižnice vo Vranove nad Topľou. Píšem už celkom dlho a svoje diela som sa rozhodla zverejniť až teraz vďaka Book Clubu junior. Mám rada knihy a knižnicu, tigrov, origami a kreslenie. Mám 14 rokov.
Kapitola 1.
S Raven sa poznáme dlhé roky. Podnikáme rôzne vychádzky na bicykloch i pešo.
Hahahaha. Keď sa na to tak pozerám je to až príliš bezchybné. Písať slohovky do storky na insta nie je moja šálka kávy. Rozkliknem chat s Raven, dám si sluchátka do uší a pustím si imagine dragons – follow you.( pesnička hore)
Cc. Sorko ale neviem spraviť tú storku. Je mi to trochu proti srsti.
Ale aj tak všetko naj k narodkám.
To je ok. Vďaka.
Hodím mobil na posteľ vyberiem skicu. Je síce pekné zimné poludnie ale Raven je v Rakúsku aj ja nemám čo robiť. V hlave mi cinkol nápad za 1 000 000 €. Raven má mladšiu sesternicu Nishu a ako ju poznám bude s ňou sranda. Schmatla som mobil. Messenger. Nisha Balter.
Čau nechcela by si ísť von? inak sa unudím k smrti….
Jasné. O 10min pred mojím domom?
Hahaha. Tá ešte aj spí s telefónom v ruke. Odpísala hneď.
Ok. vidíme sa
Mobil som si strčila do vrecka na rifliach, vzala som si hrubý šál, rukavice, čiapku a hrubú bundu. Obula som si snehule a bežala som von. “ Naspäť!“ zakričal otec a ja som sklamane vzdychla. Dúfala som že prekĺznem von bez povšimnutia. „Áno?“ “ Vezmeš von aj decká.““ Čože?! Krpcov? Nieeeee! Noták!“ “ Inak nikam nejdeš.“ “ Ugh. Fajn. Decká rýchlo sa oblečte ideme sa prejsť!“
Kráčam cez našu záhradu a sneh mi vŕzga pod nohami. Máme obrovskú záhradu. Kopa stromov a kríkov a neviem čoho ešte…..Zbožňujem to tu. Je tu skvelý pokoj na tvorenie textov, príbehov, kresieb aj školských projektov. Rada sa tu o to starám. Keď sa pozriem doprava vidím susedovu záhradu. Keď sa pozriem doľava vidím cez plot celú bočnú uličku. Na tej ulici býva Nisha. “ Lili, Lucas! Pridajte do kroku. Chcem tam už byť. Viete že sa skoro stmieva….“ zavolala som na svojich nevlastných súrodencov. Hneď nad našou záhradou je veľká lúka. Stála som na začiatku lúky, na vyšliapanej cestičke. Keď ku mne prišli Lucas s Lili už som vymyslela báseň. Vybrala som sa po vyšliapanej cestičke až na ulicu. Došli sme pred Nishin dom. Hahahah dom. Malú vilu. Zazvonila som. A prekvapivo mi otvorila Nisha ešte neoblečená a neprichystaná. “ Makaj! Chcem sa aspoň prejsť.“ “ Fine. Počkaj tu.“ a o necelých 5 minút stála hotová pri mne. A za ňou išla jej malá sestra Zara. Lucasova spolužiačka. Hneď sa pustili do reči. Jeden krpec z krku. Už len druhý…
Prechádzali sme sa po hore dole po ulici, okolo cintorína a tak. Na okraji lúky sa už dlhšie pohybuje divná postava…..so psom! Jééééééj! Ja milujem psov. Ten (usúdila som že to je chlapec) mal dlhosrstú kóliu. “ Kto to je?“ opýtala som sa otázku ktorá ma priam pálila na jazyku. “ Oh tamto? To je Julian Ferens. Dá sa povedať že khhaamarat“ oboznámila ma Nisha. Možno ho ešte stretneme…
Po pár príjemných chvíľach strávených v uliciach sme sa museli vybrať domov. Už bola skoro tma a tak som jej zakývala na rozlúčku a išla som po vyšliapanej cestičke spolu s deckami smer domov.
Kapitola 2.
Hurá. Je tu ráno. Žartujem… rána neznášam. Cítim sa ako zombie ktorá práve vyliezla z hrobu. Nikto ma nenechá spať! Ani si to neuvedomím a už idem do školy. Hrôza! Prežila som celodenný kolotoč povinností a práce a a a učenia! A konečne poobedie. Pípol mi mobil. Nisha.
Dnes vonku???
Ok. O chvíľu som tam…
O pár minút som oblečená a pripravená vyraz……..sedela doma a čakala na Lili. „Pridajjjjjj!“ zvrieskla som. Už sa ženie! Hurá! Vyrazila som a znova som si užívala cestu cez zasnežený sad. „Uffff.“ vydýchla som paru. Pozrela som sa napravo. Boli tam zaujímavé domy, jeden podobnejší druhému, väčšinou 100% kopiráky. Len pár výnimiek. Jednou z nich bol aj celkom pekný tmavo sivý dom. Mal veľký balkón a železnú bránu. Na chvíľu som mala pocit že za balkónovým oknom niekto stojí a pozoruje nás ale to som zavrhla. Tých ľudí čo tam žijú nepoznám a ani som ich nikdy nevidela. V zamyslení som si ani nevšimla že už stojím na lúke na cestičke. Nisha ma už čakala spolu so Zarou. Guľovali sme sa behali a prechádzali sme sa po okolí. A dnes sme opäť na obzore videli TÚ osobu. „Ako to že ho nepoznám?“ “ Neviem my sa poznáme už dva roky ale nejak to nie je ono. No čo už….“ Poďme za ním!“ “ Čo? Nie!“ “ Bye.“ a proste som išla. (som mrcha ja viem) Najväčšia sranda je že on zdrhal. Naháňali sme ho skoro po celej dedine. Naša smola bola že prakticky ovláda parkour takže v poho preliezol plot a my sme boli v ehm ehm. Až ja som zakričala že chcem pohladkať psa. Vtedy tam mal dvoch. Vtedy zastal. Blížili sme sa pomaly ako k plachému zvieraťu. On sa s Nishou stále klbčili a doťahovali a ja som sa maznala s jeho psami. (: Mal dlhosrstú kóliu Tea a malého bieleho psíka Lujzu. Také cute. A ani neviem ako a sme sa začali všetci ROZUMNE rozprávať. Zistila som že tu žije už 5 rokov. A my sme sa nikdy nestretli?! Zlý vtip. Je to celkom v poho chalan. Už po pár chvíľach sme si padli do oka. Vraj Nishu nemá veľmi v láske. Hehe. Nisha so Zarou už bohužiaľ museli ísť domov. Tiež som chcela ísť ale Julian ma poprosil nech ešte zostanem. Úprimne? Bola s ním mega sranda. “ Fajn ake musím ísť odviesť Lili domov a trochu vziať von aj Lucasa. Poď so mnou ak chceš.“ nečakala som na odpoveď a vybrala som sa na lúku, po cestičke domov. Lili som odviedla domov kde už čakal plne oblečený a pripravený Lucas. Skvelé načasovanie. „Poďme.“ Išli sme na špeciálne miesto. Lucas sa totiž rád sánkoval a ja som poznala suprový kopec. Julian mal so sebou aj svoho super havka Tea. Ale čo by to bolo za deň keby sa mi nestala nejaká nehoda. Stretli sme ďalšieho psa. Julian tak musel odviesť Tea domov. Potom sme museli spolu odviesť toho psa ( sučka ktorá sa volá Lessie) domov. Po ceste mi povedal veľa o sebe dokonca aj to čo by Nishe nepovedal. Som sa tak trochu pasovala za jeho osobného psychiatra. Hehehe. “ Počúvaj poznáš ma sotva deň a už si myslíš že: Hmm nepoznám ťa dobre ale 100% si úžasne dôveryhodná a poviem ti všetko.“ to už sme sa rehotali na celé kolo. ( V príbehu zistíte že máme veľa spoločného) Lessie už bola doma a už aj ja som sa vybrala domov. Julian ma odprevadil a ešte sme sa veľ rozprávali. Teraz som už doma v teple. Uf. A pekný deň je a nami.
