Scratch Wizard

Scratch Wizard

Som 14 ročný chlapec. Píšem hlavne fantasy a preto aby som unikol z reality. Knihy som skutočne začal čítať až v 14 rokoch, v roku 2019, v Hornozemplínskej knižnici vo Vranove nad Topľou. Moje kniha má názov Život so živlami.

 

Prológ

Na neznámej čistine rástlo päť kvetov. Štyri z nich mali moc ovládať prírodné živly.  Piaty dokázal spojiť ostatné živly, a tým vytvoriť nové.

Prvému kvetu horeli lupene neuhasiteľným ohňom. Druhý mal zase kvet, ktorý vyzeral ako kvapka vody. Tretí, keď bol ešte malý,   vzal si do svojich štyroch listov hlinu, ktorú stále drží nad sebou. Štvrtý mal lístie také veľké, že sa vzniesol aj s hlinou pri koreni.

Hoci tieto štyri kvety vyzerali odlišne,  dve veci mali spoločné.  O všetky sa starali štyri deti bohov, ktorým  neskôr predali časť svojej sily a stali sa z nich prírodné živly. Ich druhou spoločnou vecou je, že vo svojom jadre majú guľku, ktorá má v sebe zvyšok ich moci.

Oproti týmto štyrom kvetom  bol  piaty kvet iný.  Mal štyri listy a na každom z nich bol vyobrazený jeden symbol živlu. Jeho kvet bol kruhový a fialový. Nemal vo svojom jadre guľku, ale  pomocou  guliek tvoril nové živly.  Nestaralo sa oň dieťa bohov,  pomocou vlastnej sily otvoril bránu medzi svetmi a priviedol si človeka. Ten musel zdolať dve skúšky, aby si kvet bol istý, že dáva časť svojej sily dobrej bytosti.

Obidve skúšky sa zachovali v legende. Prvou skúškou bolo rozložiť okolo kvetu a na kvet drevo a podpáliť ho. Tam človek poslúchol a spravil to. Druhou skúškou bolo skočiť do trhliny v zemi, cez ktorú pretekala rieka. Tam človek zaváhal, ale predsa kvet poslúchol.

Legenda hovorí aj to, že sa na brehu  rieky našlo mŕtve telo malého dievčatka. Preto sa všetky bytosti nahnevali na kvet, ktorý vraj donútil úbohé dievčatko spraviť takú vec.

Prišli na miesto, kde by mal kvet rásť, ale našli tam už len zhorené kusy dreva. Preto odišli v nádeji, že oheň kvet zničil, ale mýlili sa. Kvetu sa oheň ani nedotkol, lebo bol ukrytý pod zhoreným drevom. A tam bude schovaný až do dňa, kým dievča, ktorému dal moc (stal sa z nej ďalší živel ako z detí bohov u ostatných kvetov), neočistí jeho povesť.

Kapitola I.

Zobudím sa ako každý deň. Bola jeseň, čo znamenalo dve veci: je sychravo a škola. Horko-ťažko vstanem z postele a prejdem cez chodbu do kúpeľne. Umyjem si zuby, učešem sa a pozriem do zrkadla. Ani náznak po zmene farby očí.

Aby som všetko dala na pravú mieru. Na svete je množstvo magických bytostí. Väčšina z nich sú mierumilovné a dokážu ovládať prírodné živly. To, aký živel ovládajú, sa dá zistiť podľa farby ich očí. Modrá je voda, červená oheň, hnedá zem a biela vzduch. Ja mám oči zelené. Moja mama hovorila, že každá bytosť má pri narodení rôznu farbu očí a vekom sa mení na takú, aký živel ovláda. Bohužiaľ, už mám takmer 16 rokov a stále ani náznak po zmene farby očí.

Keď vyjdem po 5 minútach z kúpeľne, môj mladší brat (ktorému sa oči zafarbili pred rokom, mal ich hnedé po matke) tam už čakal a ako každé ráno mrmlal ako som tam dlho. “Keď si taký nedočkavý, vstaň skôr a choď do kúpeľne prvý,” okríkla som ho a pokračovala do svojej izby. Stihla som ešte začuť ,ako hovorí, nech si dávam pozor na jazyk. Je odo mňa mladší, ale od vtedy, ako sa mu oči zafarbili do hneda, si vyskakuje. Pritom stále nedokáže pohnúť ani kamienkom (pomocou elementu). Už ani nechodí do normálnej školy, ale  na špeciálnu školu pre magické bytosti.

 Ľudia už odpradávna vedeli o magických bytostiach. V minulosti sa museli magické bytosti skrývať, pretože ich ľudia zabíjali, ale dnes, v 21. storočí, je všetko inak. Ľudia a magické bytosti  žijú spoločne, pracujú spolu a ich deti  chodia do rovnakých škôl.

No o tom by sa dalo špekulovať, pretože aj keď chodia do rovnakých škôl, magické bytosti hneď po získaní schopností  prestupujú do škôl, ktoré sa  špecializujú na danú schopnosť (živel).

…………………………………….

Hneď po raňajkách som sa vybrala do školy (stále do obyčajnej). Nebývala som ďaleko od školy, preto som tam chodila pešo.

Aj tak by mi rodičia veľmi nepomohli. Otec chodil do práce (bol architekt a vytváral domy tak, aby  pri vetre hrali nejakú melódiu, čo mohol hneď otestovať, pretože ovládal vzduch) a mama mu pomáhala pri stavbách vyrovnávať terén. Taktiež pomáhala môjmu bratovi Jackovi presúvať sa do školy. Museli sa tam premiestniť pomocou zemného portálu a keďže Jack nebol veľmi dobrý v ovládaní elementu, musela mu s tým pomáhať mama.

V škole ma čakalo malé prekvapenie. Zase pripravili prednášku pre všetky magické bytosti, ktoré ešte nenašli svoj element. Prednáška bola hneď po prvej hodine a mala trvať až do konca vyučovania.

…………………………….

Po prvej hodine som sa presunula do telocvične, kde sa prednáška mala konať.

Ako stále, bola som tam najstaršia. Prišli tam magické bytosti z každého ročníka, až na deviaty. Bohužiaľ, aj tam bola výnimka, a tou som bola ja. Ako jediná magické bytosť som tam bola staršia ako 14 rokov.

Po chvíli prišli do telocvične aj dospelé magické bytosti. Bolo ich päť. Všetky som poznala. Štyria, ktorí predstavovali štyri prírodné živly, a piata, ovládajúca vodu,  bola riaditeľkou školy pre všetky štyri živly. Do tej školy chodil aj môj mladší brat.

“Som veľmi rada, že každý rok tu vidím čím ďalej, tým menej tvárí,” prihovorila sa riaditeľka školy a poobzerala sa po telocvični. Pohľad sa jej zastavil na mne. “Ale som smutná, že tu jednu tvár vidím pravidelne,” povedala  dosť falošne. Neviem prečo, ale vtedy ma popadol taký hnev! Počula som jej slová minimálne 100-krát a teraz som sa prvýkrát naštvala.

“Hmm. Nepríde vám potom niečo zlé na vašej prednáške?” zamrmlala som si skôr pre seba, a predsa to riaditeľka počula. “Kto je tu nový, prosím, počúvajte,” pozrela sa na mňa, odkašľala si a pokračovala, „táto prednáška je určená pre magické bytosti, ktoré ešte nenašli svoj element. Niektorí môžu spochybňovať (pozrela sa na mňa) účinnosť tejto schôdze. Ale môžem vám zaistiť, že 95 % z vás po tejto prednáške nájde svoj element.“

Kapitola II.

Prešiel presne týždeň od prednášky a ja som mala narodeniny. Oslavovala som šestnásť rokov. Mala sa konať oslava, na ktorú sme pozvali celú rodinu.  Všetko už bolo pripravené, a tak sme len čakali, kedy prídu.

Oslava mala začať o 15.00 a bolo 14.55. Päť minút do začiatku. Išla som sa poslednýkrát pred oslavou pozrieť do zrkadla. Oči som stále mala zelené.

Vyšla som z kúpeľne a hodiny začali odbíjať 15 hodín. Vzápätí sa otvorili dvere, v ktorých stáli  moji starí rodičia z Z maminej strany boli obidvaja ľudia. Moju mamku si adoptovali, ale aj tak ich mám rada. Starí rodičia  z otcovej stravy boli magické bytosti a ovládali vzduch.

Pribehla som k nim a všetkých štyroch som naraz objala. “Tak, tu ju máme,  našu oslávenkyňu,” pozdravil sa dedko.

Oslava prebiehala celkom bežne, nič nezvyčajné. Už zostávala len posledná vec, torta. Mama ju doniesla z kuchyne. Bolo na nej šestnásť sviečok. Mama ich zapálila zápalkami a posunula bližšie ku mne so slovami: „Želaj si niečo.”

Priala som si len jedinú vec, ktorú si prajem už od narodenia. A vtedy sa to stalo. Nesmierna bolesť, ktorú som zacítila, ma zvalila sa na zem. Starí rodičia panikárili (z maminej strany), ale ostatní sa radovali. Ja som sa zvíjala na zemi, cítila som,  ako keby mi horelo celé telo. Nedokázala som nič. Celé telo ma bolelo a hlava mi trešťala. Už som si myslela, že zomieram, ale zrazu to prestalo. Bolesť odišla rovnako rýchlo, ako prišla. Keď som sa konečne postavila a pozrela sa na ostatných, všetci mali otvorené ústa.

Hneď som bežala do kúpeľne. Stalo sa to! Moje oči konečne zmenili farbu. Boli krvavo červené. Oheň, ovládala som oheň! Ešte hodnú chvíľu som sa pozerala do zrkadla. Keď som si bola aspoň na 75 % istá, že sa mi to nesníva, vrátila som sa späť do obývačky.

Všetci boli nadšení. Zbehli sa ku mne a znova mi gratulovali. Oslava sa predĺžila, ale len o polhodinku.

………………….

Keď sa oslava skončila, pomáhala som mame s odkladaním riadu.

Vtedy sa stala ďalšia zaujímavá vec. V strede obývačky sa rozhorel obrovský oheň. Ja som zostala stáť ako primrznutá. Rodičia boli zo začiatku pokojní, ale keď zistili, že to nerobím ja, spanikárili. Začali hasiť. Mama, ktorá stála pri umývadle, zapla vodu a otec ju pomocou vzduchu preniesol nad oheň.

Nepomohlo to, ale pokiaľ to stihli zopakovať, oheň zmizol a miesto neho sa tam objavilo dievča. Bola cela mokrá a nemala viac ako osemnásť rokov. Jej oči boli červené. “Milé privítanie, ale nabudúce bude stačiť ahoj.” Povedala, trochu sa pousmiala a potom už bolo počuť len pískanie vriacej vody. Ani nie po tridsiatich sekundách už bola suchá.

“Ešte som sa nepredstavila, som Janka a ovládam oheň,” predstavilo so dievča. “Prepáčte,” ospravedlňovala sa mamka, „nechceli sme vás oliať.“

“Tykajte mi. Nie som až taká stará. A nebojte, toto sa mi stáva často,” zasmiala sa Janka. “Dobre ,asi začnem vysvetľovať. Som zo školy Štyri Živly. Prišla som pre Lissu Padarovú, ktorá by mala ovládať oheň,” poobzerala sa po miestnosti, v ktorej už boli aj otec a Jack.

“Som tu dobre?” spýtala sa Janka, keď nevidela žiadne červené oči.” Áno, si, to som ja,” nabrala som odvahu a prehovorila som. “Fú, to sa mi uľavilo. Mala som sem prísť hneď, ako sa ti preukážu schopnosti, ale trochu som zablúdila,” uľavila si Janka.

“Ak dobre viem, tvoj brat Jack Padar chodí tiež do školy Štyri Živly. Ale to nie je dôležité. Som tu, aby som ťa tam dostala. Prosím, choď sa zbaliť, vyrazíme ešte dnes,” povedala Janka skoro na jeden nádych. Zarazila som sa: „Čo tak skoro? Veď  len dnes som zistila, že ovládam oheň.”

Po chvíli ticha Janka povedala: “Viem, je to náhle, ale už teraz sa dá povedať, že meškáš. Školský rok začal pred troma týždňami. Aj keď vyrazíme hneď, tak budeš v učení pozadu. Nevybrala si si dobrý čas nájsť svoj element.”

Aj keď som sa chcela hnevať, nemohla som, pohľad na smutnú Janku mi obmäkčil srdce. “Dobre, daj mi päť minút na zbalenie,” povedala som ešte smutnejšie, ako sa Janka tvárila.

Vyšla som do svojej izby a zbalila som sa. Keď som sa vrátila, Janka už čakala. Dovalila som sa k nej aj s mojím obrovským kufrom.

Jani, ešte mám otázku. Prečo sa ja musím sťahovať a brat nemusel?” spýtala som sa. “Noo, keď dobre viem, tvoj brat nemusel a aj odmietol,” odpovedala Janka. “Prečo?” nechápala som. “Tvoj brat našiel svoj živel na začiatku roka.

Začal ročník s ostatnými. Aj keď budeš chodiť do ročníka, ktorý začal na začiatku roka, budeš sa musieť doučiť, o čo si prišla. A to sa musíš doučiť počas školy. Preto musíš aspoň zo začiatku bývať tam,” odvetila Janka. „A teraz už poď.”

Chytila ma za ruku a ani nie za pol sekundy sa okolo nás objavil obrovský oheň. Zjojkla som. “Neboj, neublíži ti, veď ho ovládaš,” zasmiala sa Janka.

 

Riaditeľka konečne skončila svoj príhovor a na scénu sa dostali štyri magické bytosti, ktoré boli doteraz ticho.

“Ja sa volám Phiro a ovládam oheň, toto je Vinti, ovláda vzduch, tamto je môj brat Eralt, ovláda zem a posledný člen našej skupiny je Aqve, ovláda vodu,” prihovoril sa muž na konci skupiny, ktorá bola zaradená tak, aby na ňu všetci videli.

Keď dohovoril, všetci štyria ako na povel predviedli, čo dokážu. Phiro zapálil sviečku a plamene utvoril do usmievajúceho sa smajlíka. Vinti zase zdvihla do vzduchu jedného prváka. Eralt a Aqve sa spojili a v strede telocvične spravili ostrovček s lagúnou.

Mladšie deti to fascinovalo, mňa ani nie. Prakticky celú prednášku ukazovali, čo dokážu. Sem-tam si k sebe zobrali pár mladších detí a predstierali, že oni nič nerobia a všetko robia tie deti. Mňa si vôbec nevšímali, o čom som sa presvedčila, keď som v polovici prednášky odišla. Ešte aj riaditeľka, ktorá stála pri dverách, si ma vôbec nevšímala, keď som okolo nej bez problémov prešla. Nemala som už žiadne hodiny,  tak som sa  prezula, obliekla a išla domov.

Kapitola III.

Aj keď som sa plameňov zľakla tak Janka mala pravdu. Nič sa mi nestalo. Škoda, že sa to nedalo povedať po príchode na školský pozemok.

Vedela som, že škola je pekná ale až takto to som nečakala. Bola to veľká budova pripomínajúca hrad. Bola svetlo žltá a mala červenú strechu. Nachádzala sa na konci lesa ktorý sa za ňou rozprestieral. Vyzeral byť nekonečný. Pred ňou sa rozprestierala rovnako nekonečná lúka. Nachádzalo sa tam tak tisíc magických bytostí. Videla som tam malé deti ale aj dospelých. Z jednej strany sa nachádzalo jazero a z druhej hory. Bolo to jednoducho dokonalé.

“Pekné, čo?” pousmiala sa Janka na mojich otvorených ústach. “Aj keď je v normálnom svete jeseň tu začína práve leto.” odpovedala Janka na moju nevyslovenú otázku. To sa ale nedalo povedať o ďalších miliónoch otázkach, ktoré som mala. Ale teraz ma zaujímala odpoveď len na jednu “Ako v normálnom svete? Kde to práve sme? “.

Janka sa zamyslela ale odpovedala ” No presnú polohu vedia len učitelia ale vraj sme mimo času a priestoru. Ale to sú len poviedky. Možno sme len niekde kde ľudia nechodia.” Ja som sa radšej na nič ďalšie nepýtala, pretože mi odpovede dávali len ďalšie otázky.

V mojom premýšľaní sme prešli cez lúku. Po schodoch vedúcich k dverám až do obrovskej haly vnútri. Tam z oboch strán boli schody a v prostriedku obrovský krištáľový luster.

Prešli sme pod ním a vyšli schody. Na balkóne kde schody viedli bolo päť dverí. Dvere v prostriedku mali fialový kruh. Ďalšie mali symboly živlov. Plameň pre oheň. Vlna v kruhu pre vodu. Tri vlnky pre vzduch a skala z vlnovkou v prostriedku pre zem. Ja s Jankou sme išli rovno k dverám s plameňom. Janka vytvorila na ruke plameň dotkla sa symbolu.

Dvere sa otvorili. Za nimi bola dlhá a dosť široká chodba. Na každej strane boli dvere. Janka mi ani nemusela vysvetľovať prečo je ich tak veľa. Boli to izby študentov. Išli sme takmer na koniec chodby keď Janka zastala. “Tak tu máš izbu. Máš ju z časti zo mnou” povedala. “Ako z časti s tebou?” nechápala som. “Uvidíš keď vstúpiš” odpovedala Janka tajomne.

Vstúpili sme do dverí ktoré Janka otvorila. Hneď som pochopila ako to myslela s tým z časti. Nevstúpili sme do izby ale do niečoho ,čo vyzeralo ako predsieň. Boli tam tri dvere a botník. Dvere na boku boli asi kúpeľňové. “Ja mám izbu na pravo ti na ľavo. Pomôžem ti z vybaľovaním.” oboznámila ma Janka.

Spoločne sme vystúpili do dverí vľavo. Čakala som všeličo. Až na veľkú nádhernú červenú izbu. Aj keď sme boli v strede budovy (aspoň mi to tak pripadalo) tak izba mala okná. Bola jak veľká tak aj vysoká. Nebola tam obyčajná posteľ ale bola dvojposchodová. To znamenalo, že budem mať spolubývajúcu. V izbe sa nachádzali aj dve skrine a dva stoly každý z dvoma stoličkami. “Môžeš si vybrať ktorú skriňu chceš aj posteľ. Chodím sem už tri roky a nikdy v tejto izbe nebol niekto ubytovaný. Možno ti tu teraz niekoho dajú. ” vysvetlila Janka.

Ja som si vybrala posteľ hore a skriňu bližšie k dverám. Pri vybaľovaní som sa pýtala rôzne otázky. Od tých týkajúcich sa školy až na rôzne blbosti. Janka mi pokojne odpovedala na všetky otázky. Až na jednu prečo boli na balkóne dvere so symbolom fialového kruhu. “No tie piate sú pre učiteľov” tak mi odpovedala ale ja som nechcela odpoveď prečo tam sú ale prečo je ich symbol fialový kruh. Na to my odpoveď nevedela dať. Snažila som sa z nej dostať ešte niečo ale už mi neodpovedala.

Bola som už vybalená keď Janka zase začala komunikovať. “Vyučovanie sa začne o týždeň, teraz je týždňové voľno. Ty musíš z učením začať od zajtra. Tak o 10:00 mi zaklop na dvere. A aby som nezabudla. Dopovedala Janka a podala mi kus papierika. “Čo to je?” nechápavo som sa opýtala. “Čo čakáš?” zasmiala sa Janka. “Čo ja viem nejaký rozvrh?” stále som nechápala. “Nie si ďaleko. To je heslo na wi-fi, rozvrh dostaneš až na konci týždňa. “Vieš čo? Ani ma to neprekvapuje.” oznámila som. “Vážne?” spýtala sa Janka zo zdvihnutým obočím. “Jasné, veď sme niekde ani neviem kde a je tu wi-fi. Veď to je bežné” počas celého hovorenia som sa tvárila vážne ale na konci som to nedala a rozosmiala som sa.

Janka sa na stotinu sekundy zatvárila dotknuto no potom sa rozosmiala zo mnou. Keď sme sa dosmiali zostalo trápne ticho. “Ja pôjdem keby niečo vieš kde bývam” prerušila ticho Janka . “Dobre” odpovedala som jednoducho. Janka prešla k dverám a zastala . “Nezabudni zajtra o 10:00” pripomenula. Už nečakala na odpoveď a odišla.

Kapitola IV.

Prvú noc som dala bez problémov. Aj keď som bola nervózna, že z hornej postele spadnem, tak som to dala. Prekvapivo som sa zobudila pred ôsmou ráno.

Išla som po tichu do kúpeľne. Umyla som si zuby a prezliekla som sa. Zvedavosť mi nedala musela som sa kuknúť na Janku. Potichu som vyšla z kúpeľne. Prešla som cez predsieň a pootvorila som dvere do Jankinej izby. Spokojne odfukovala na dolnej posteli.

Nechcela som ju zobudiť a tak som išla späť do svojej izby. Vyšla som na posteľ a premýšľala čo budem robiť. Nič hlučné neprišlo do úvahy aby som nezobudila Janku. Po skoro pol hodine som sa rozhodla čo budem robiť. Zišla som z postele a znova som išla do kúpeľne. Zapla som vodu a počkala kým zaplní umývadlo.

Keď bolo umývadlo plné vypla som vodu. Začala som sa sústrediť na oheň vo svojom vnútri. Chcela som spraviť aspoň malý plamienok na svojej dlani. Zavrela som oči a ešte viac som sa sústredila. Z ničoho nič ma začali extrémne páliť ruky. Otvorila som oči a všimla som si mojich horiacich rúk okamžite som ich ponorila pod vodu. Ruky mi zhasli. Z umývadla sa odparila skoro všetka voda.

Tak som si napustila novú (teraz studenšiu) a pokračovala v trénovaní. Skúšala a skúšala som to no oheň ma stále pálil aj keď čím viac krát som to opakovala tým menej.

Už som bola z toľkého sústredenia vyčerpaná. Aj ruky ma nesmierne boleli. Horko ťažko som prešla predsieň a vošla som do izby. Z boľavými rukami som sa len ťažko dostala na posteľ. Zaspala som hneď ako som si ľahla.

………………………………………….

“Vstávame” počula som dookola sa opakujúci zvuk. “Mami. Nebuď ma veď sú prázdniny” snažila som sa zahnať ten zvuk. “Tak mami” niekto sa rozosmial a začal ma štekliť.

Inštinktívne som sa zahnala rukou aby ma tá osoba prestala štekliť. Pocítila som príjemné teplo. Zrazu ma osoba doslova zhodila z postele. Už som sa musela zobudiť a otvoriť oči. Keď som to aj spravila tak som videla moju posteľ v plameňoch.

Janka stála pred posteľou a snažila sa oheň uhasiť. “Čo si spravila?!” vykríkla som trochu naštvane trochu nadšene a trochu sklamane. “Ja nič ti si mávala rukou aby som ťa nešteklila a zapálila si celú hornú posteľ. A teraz tam nevysedávaj a poď mi pomôcť!” skríkla Janka.

Nevedela som presne čo mám robiť ale postavila som sa k Janke. Snažila som sa sústrediť a myslieť na to aby oheň zmizol. “Nie zmizol ale mysli na to aby si ho pohltila. Ver mi neublíži ti to” ozval sa neznámi hlas. Poobzerala som sa po miestnosti ale okrem mňa a Janky tam nikto nebol.

Oheň sa rozrástol aj na dolnú posteľ. Nemala som čas zisťovať kto mi to povedal. Začala som myslieť na to ako oheň pohltím. Fungovalo to oheň sa odlepil od postele a zamieril do mňa. Bála som sa no chcela som zistiť či mi ten hlas hovoril pravdu.

Z môjho rozmýšľania som si ani neuvedomila, že oheň je preč. Aj posteľ bola v celku. “Ako. Si. To. Urobila?” Spýtala sa unavená Janka nechápavo. “Ja ja neviem” odpovedala som zmetene. “Poď” nakázala mi Janka. Bola som už dosť zmätená a tak som len išla za ňou.

Vyšli sme z izby prešli chodbu až sme došli na balkón v hale. Tam Janka zaklopala na učiteľské dvere a priložila ruku v ktorej mala oheň na fialový kruh. Ten sa rozžiaril jemnou červenou.

“Vstúpte” ozval sa po chvíli hlas za dverami. Z Jankou sme spoločné vošli dnu. Ocitli sme sa na podobnej chodbe ako keď sme išli od izby. Prešli sme chodbu až sme zastali pred dverami.

Na dverách bola tabuľka a na nej meno: Irina Malemčiková a pod ním nápis: oheň. Janka zaklopala. Dvere sa otvorili a pred nami stála žena s krátkymi červenými vlasmi. Oči mala tiež červené. “Dobrý deň madam Malenčíková” pozdravila Janka a ja som to rýchlo zopakovala.

“Dobrý. Čo by ste chceli?” vypľuvla zo seba madam Malenčiková. “Mojej kamarátke Lisse sa stála zaujímavá vec.” odpovedala Janka na otázku. “Čo presne?” opýtala sa madam Malenčiková. “Vstrebala oheň.” odpovedala Janka.

” Každý študent tretieho ročníka to dokáže” odvetila madam Malenčíková a pomaly zatvárala dvere. “Ona tu je druhý deň a schopností tiež získala len pred dvoma dňami” vykríkla Janka. Madam Malenčíková doslova zapálila dvere. “Neklam. A dávaj si pozor na jazyk” skríkla madam Malenčiková.

“Neklamem pohltila oheň” povedala Janka a bolo vidno, že sa vážne snaží nekričať. Madam Malenčiková sa zatvárila kyslo. “Neklame dokázala som to” nazbierala som odvahu prehovoriť. “Áno zlatíčko. Tak nám to ukáž” usmiala sa na mňa madam Malenčiková a pustila nás dnu.

 

Postavi tu nedávam. Ale keď by si aj ich chcela tak pošlem.

Kapitola V.

Izba madam Malenčikovej bola dosť veľká. V strede bol veľký voľný priestor. Ja s Jankou sme sedeli na sedadlách oproti madam Malenčikovej.

“Tak zlatíčko povedz mi ako si dokázala vstrebať oheň. Prosím povedz aj čo tomu predchádzalo.” poprosila madam Malenčiková. Keď dohovorila hlas v mojej hlave sa zase ozval ” Nehovor všetko. Opakuj po mne”. V mysli som nechápala ale verila som sa jej.

“Spala som. Potom ma prišla Janka zobudiť. Nechcelo sa mi vstávať a tak som ju ignorovala. Nemala som to robiť. Začala ma štekliť. Ohnala som sa rukou aby prestala a zostala som v posteli. Zrazu ma chytila a z postele zhodila. Otvorila som oči a videla, že celá moja posteľ horí. Spanikárila som. Postavila som sa a keď som videla, že oheň sa šíri, bála som sa o Janku. Neviem ako ale zrazu sa oheň od postele odlepil a vošiel do mňa. Posteľ zostala nedotknutá.” poslušne som zopakovala čo mi hlas v hlave hovoril.

“Aké si pri tom cítila pocity?” ďalej sa pýtala madam Malenčiková. Hlas v hlave mi povedal len jedno slovo – Strach. “Strach” pokračovala som v opakovaní slov, ktoré mi hovoril hlas v hlave. “A o koho” furt sa vypytovala madam Malenčiková. ” O moju kamarátku ktorá tam bola.” Stále som opakovala slová hlasu.

“A prečo zlatko veď oheň jej neublíži.” neprestáva z otázkami madam Malenčiková. “Ja neviem doteraz som mala za kamarátky len obyčajných ľudí.” Toto už hlas nechal na mne. “Aha. Dokázala by si to zopakovať?” Pousmiala sa madam Malenčiková. Hlas v hlave zase spustil slová ktoré mám opakovať ” Neviem. Je možné, že áno ale teraz si rýchlejšie uvedomím, že Janke oheň neublíži, vtedy som bola ešte v polospánku.” opakovala som slová.

” To nechaj na mne. Poď zo mnou.” pozerala sa celú dobu so šibalským úsmevom na Janku. Janka sa postavila a spolu s madam Malenčikovou a prešla do stredu miestnosti. Tam sa okolo nich spravil ohnivý kruh. Jeho plamene boli tak veľké a tak hlučné, že nebolo nič počuť ani vidieť.

O chvíľu sa ohnivý kruh zmenšil a obe postavy v ňom zmizli. Nebála som sa, veď tak sa premiestnili. Strach som mala až keď sa oheň znova objavil a v jeho strede boli tri osoby. Dve z nich prešli cez oheň. Tá tretia tam zostala.

Tou osobou ktorá tam zostala bol Jack. Srdce mi začalo divoko biť. Hlas v hlave mi niečo hovoril ale nepočula som ho pres strach ktorý som cítila. Jediné čo som v tom okamihu chcela bolo zachrániť môjho brata. Začala som sa na to sústrediť. Oheň sa odlepil od zeme a môj strach sa zmenil na hnev.

Hnevala som sa na dve osoby ktoré ho v tých plameňoch nechali. Celý oheň som vzala a sformovala z neho guľu ktorú som držala v rukách. Namierila som ju na tie osoby. Vtedy ma oheň začal nesmierne páliť. Pálil až tak, že som ho pustila. Oheň sa rýchlo rozšíril po miestnosti. Vnímala som to, že sa Janka aj madam Malenčiková snažili ten oheň zastaviť. Nešlo im to.

Vtedy sa zase ozval hlas v mojej hlave “Ukľudni sa! Vyrovnaj ruky a sústreď sa na oheň. Mysli na to ako ho vstrebneš inak podpáliš celú školu.” Snažila som sa ukľudniť po chvíli sa mi to aj podarilo. No to už bol oheň po celej miestnosti. Vyrovnala som ruky a myslela na oheň.

Vtedy sa pomaly začal oheň vracať. Znova sa sformoval do gule. Teraz som už hlas v mojej hlave poslúchla. Ohnivá guľa sa vzniesla predo mňa a vletela mi do hrude. Začalo ma páliť srdce. Cítila som sa ako keby mi horelo vnútro čo by ani nemuselo byť klamstvo. Z toľkej bolesti som skoro nepočula hlas v mojej hlave “Nie, nie. Nebojuj s ním nechaj ho aby sa usadil v tvojom vnútri. Aj keby mi to hlas neporadil tak by som už nevládala bojovať. Roztiahla som sa na zemi.

Už po tridsiatich sekundách ma to prestalo bolieť. Aj keď som bolesť už necítila tak som zostala na zemi. “Všetko v poriadku?” opýtala sa madam Malenčiková potichu. ” Áno len som unavená” odpovedala som rovnako po tichu. “Toto som ešte nevidela.” priznala sa madam Malenčiková. “Prvák ktorý ešte ani nebol na vyučovaní dokáže vstrebať oheň. K tomu ešte nehovorím ako si ho dokázala sformovať. Ale mám ešte otázku, prečo si oheň pustila keď si ho už držala” pokračovala s hovorením madam Malenčiková.

” Začal ma páliť” odvetila som jednoducho. “Nechápem ťa. Veď si ho predtým držala bez problémov” nechápala madam Malenčiková. V hlave sa mi opäť ozval hlas. Nemusel mi ani hovoriť, že po ňom mám opakovať. ” Ja tiež neviem prečo ma začal páliť. Ale ako ste už povedala nebola som zatiaľ na žiadnom vyučovaní. A zatiaľ čo som použila element bolo len keď som sa o niekoho bála. Je možné, že ho dokážem ovládať len keď sa o niekoho bojím. Nejako podvedome.” Dohovorila som a uvedomila si, že Jacka nevidím.

“Neboj bola to len figurína, ktorá zhorela.” Ozvala sa Janka ktorá bola do teraz potichu. Pozrela som na ňu vražedným pohľadom. “Veľmi zaujímavá teória. Po voľnom týždni prosím príď namiesto vyučovania ku mne. Teraz si môžeš ísť užívať voľný týždeň.

Nemusíš sa namáhať a snažiť doučiť čo si zmeškala. Samozrejme keď chceš.” Oznámila madam Malenčiková po chvíli ticha. “Dobre” odvetila som a naznačila Janke nech ide zo mnou. Pochopila to a spoločne sme vyšli na chodbu.

Kapitola VI.

Týždeň zbehol ako voda. Z Jankou som prešla všetky miesta kde sa žiak mohol dostať. Ukazovala mi ako to tu chodí kde sú triedy na vyučovanie a kopec ďalších vecí. Zistila som aj kde je knižnica. Tam ma Janka predstavila svojej kamarátke tretiačke. Volala sa Stela a ovládala prekvapivo vodu.

Deti sa mohli skamarátiť aj s deťmi iného elementu a v tomto bola táto škola iná. Samozrejme aj toto malo svoje pravidlá napríklad deti iného elementu nemohli chodiť do izieb svojich kamarátov s iným elementom ako ovládali oni. Aj keď som nevidela zmysel v takýchto pravidlách tak som ich musela ako všetci dodržiavať.

Už zostal len posledný deň prázdnin a ja som ho strávila vonku. Bolo pekné teplé počasie a tak nebol problém zostať vonku až do zotmenia. Stela zobrala trochu vody z jazera a spravila umelý dážď nad nami. Bola to zábava aj keď som v svojom vnútri bola nervózna zo zajtrajšej schôdzky z madam Malenčikovou.

Do postele mi musela pomôcť Janka inak by som sa kvôli trasúcim sa rukám na ňu nedostala. Spala som dosť nepokojne. Keď som nebola nervózna zo stretnutia tak ma budili nočné mory. Snívalo sa mi stále to isté.

Bola som na lúke na ktorej neboli žiadne stromy. Predo mnou rástlo päť kvetov neviem skadiaľ ale vedela som, že predstavujú živly. Pri štyroch kvetov stáli deti. Piaty bol sám. Zrazu detí od štyroch kvetov zmizli a objavilo sa jedno malé dievčatko. V rukách niesla drevo. Bežalo rovno k piatemu kvetu. Tam drevo naukladala na kvet a zapálila ho. Hneď oheň vzbĺkol a zapálil celé okolie kvetu, tam som stála aj ja. Oheň sa rozšíril aj okolo mňa. Celú ma pohltil. Vtedy som sa vždy zobudila.

Tak to už išlo celé prázdniny. Výnimkou nebol ani dnešok. Zobudila som sa o polnoci bola som nervózna. “Kľud, upokoj sa bol to len sen” ozval sa hlas v hlave.

“Ďakujem. A ako ťa mám vlastne volať?” poďakovala som a zároveň som sa opýtala. “Nemáš zač. A nemám svoje meno ľudia na oslovujú rôzne, preto to nechám na tebe, oslovuj ma ako chceš” odpovedal hlas. “A má to byť ženské alebo mužské meno?” ďalej som sa vypytovala. “Ženské” povedal hlas a bolo počuť, že sa smeje.

“Dobre, vyhovovalo by ti meno Eva?” pokračovala som v otázkach. “To je pekné meno. Páči sa mi” odvetila Eva. “A teraz už choď spať zajtra ťa čaká tvoje osobné vyučovanie ” povedala Eva vážne. “Dobre” odpovedala som a ľahla si. Zaspala som hneď.

Ráno ma zobudila Janka. Už bez príhody zo zapálenou posteľou. “Nemáš budík? Veď už o pol hodiny začína vyučovanie!” vyhŕkla zo seba keď som sa posadila. “Áno ale ešte ho nemám nastavený” odvetila som rozospato. ” Tak si ho večer nastavíš a teraz sa ponáhľaj. Ja mám vyučovanie ale ti máš osobitné vyučovanie z mojou matkou” poponáhľala na Janka.

“Dobre” odvetila som a až neskôr mi došiel význam jej slov “ČO!? s tvojou matkou?!!!” “Áno s mojou matkou. Porozprávame sa o tom neskôr teraz máme vyučovanie” odvetila stroho a tlačila ma do kúpeľne.

…………………………………………..

Stála som pred izbou madam Malenčikovej. Janka už odišla na vyučovanie. Zaklopala som. “Vstúpte” ozval sa hlas z vnútra. Ja som otvorila dvere. “Dobrý deň madam Malenčiková” pozdravila som sa. “Dobrý. Poď sem a sadni si” pozdravila sa a povedala mi čo mám spraviť.

Jak mi povedala tak som aj spravila. “Zlatíčko poď vyskúšame jedno cvičenie” povedala po chvíli ticha. Spolu sme sa postavili a madam Malenčiková zamierila k stredu miestnosti. Ja som ju nasledovala.

“Ti zostaň tu ja ešte pre niečo skočím” povedala mi keď som bola v strede miestnosti. Jak povedala tak spravila odbehla k poličkám a zobrala železnú guľu ktorú tam mala položenú. ” Ja ju teraz nahrejem a hodím ti ju. Od teba chcem len aby si ju chytila, keď to pôjde tak aj nahriala a hodila ju späť. Dobre? ” opýtala sa ma.

Ja som len prikývla. “Dobre priprav sa hádžem” upozornila ma madam Malenčiková. Zase som len prikývla. Videla som ako tu guľu zohrieva malým plameňom na ruke. Hodila mi ju. Chytila som ju, nebola až taká horúca. Dala som si ju do jednej ruky a druhú som dala pod ňu. Snažila som sa sústrediť.

Nič, nedokázala som vytvoriť ani malý plameň. “Evi prosím pomôž mi čo mám robiť” pomyslela som si a dúfala, že Eva odpovie. “Nesústreď sa na to tak. Skús si len predstaviť malý plameň na tvojej ruke” odvetila a ja som jej poďakovala.

Predstavila som si plameň na mojej ruke. Objavil sa skoro hneď. Hodila som guľu späť madam Malenčikovej. Ta zopakovala proces nahrievania a hodila mi ju späť. Ja som tiež zopakovala nahrievanie a hodila som ju späť.

Takto sme to opakovali celý čas vyučovania. Na konci už bola guľa tak nahriata, že svietila červenou. Madam Malenčiková mi ešte pred odchodom povedala nech z ňou budem trénovať takto týždeň a potom nech už chodím na normálne vyučovanie. S radosťou som sa vrátila späť do izby.

Kapitola VII.

Vyučovanie s madam Malenčikovou prebiehalo celý týždeň tak ako povedala. Každý deň som sa naučila niečo nové. Samozrejme dosť mi s tým pomáhala Eva. Teraz som vraj dokázala aj to, čo by dokázal tretiak.

Vedela som vytvoriť oheň, sformovať ho, pohybovať z ním, vstrebať ho a aj uhasiť. Bohužiaľ som stále nedokázala jednu vec ktorú by sa mal naučiť aj prvák. Vytvoriť ohnivý portál. Dokážem spraviť plameň, dokážem ho zväčšiť aj viem doňho vstúpiť aby ma napálil, dokonca ho aj správne zmenším ale stále som zostala na mieste.

S týmto problémom mi nevedela pomôcť ani madam Malenčiková. A keď som sa na to pýtala Evi tak mi len odpovedala, že si to musí ešte premyslieť ale že mi povie hneď keď si to premyslí. Nechápala som ako to myslí ale nechala som ju tak.

Zajtra by mi už malo začať normálne vyučovanie s prvákmi. Bola som nervózna ale nie tak ako keď som mala ísť na vyučovanie z madam Malenčikovou. Večer som sa ešte rozprávala z Evou. Pýtala som sa jej hlavne otázky smerujúcej na ňu samu a jej osobnosť.

Vraj dokáže vyzerať ako každý človek ale má aj svoju podobu ktorú zatiaľ nikto nevidel. Ona ako taká vraj vznikla veľmi, veľmi dávno no telo získala len ‘nedávno’ asi len pred pár miliónmi rokmi.

Zaspala som z hlavou plnou otázok.

………………………………….

Zase sa som sa zobudila okolo polnoci. Prekvapivo na stále sa opakujúci sen.

“Evi” pomyslela som si po tichu aj keď som nevedela či je na tom niečo iné. “Áno?” odvetila mi Eva prekvapilo energicky. “Prečo sa mi sníva ten istý sen te…” Eva prerušila ma v strede slova.

“Viem aký sen. Viem aj prečo. Viem aj ako to, že sa ti sníva. No odpoveď na každú z týchto otázok ti odpoveď nedám. Viem ti s ním len pomôcť.” Povedala Eva tajnomne.

Pýtala som sa jej ešte viac ale už mi neodpovedala a tak som musela ísť spať.

…………………………………….

Ráno som sa zobudila na budík. Obliekla som sa a išla do kúpeľne. Na mikrosekundu som v zrkadle zazrela fialovú škvrnku v mojich krvavočervených očiach.

Pozrela som sa ešte raz ale už som ju nevidela. Pomyslela som si, že sa mi to zdalo a pokračovala som v hygiene. Vyšla som z kúpeľne a sadla si na posteľ.

Vedela som kde má byť vyučovanie ale chcela som ešte počkať na Janku.

………………………………..

Nemusela som na ňu čakať dlho. O päť minút som už stála pred dverami do triedy.

Vyučovanie sa malo začať o šesť minút. Bola som extrémne nervózna. Janka mi poradila aby som počkala pred dverami na učiteľa. Tak som to aj spravila. Učiteľka (áno bola to žena) ktorá prišla ma zarazila.

Bola to madam Malenčiková. “Ahoj zlatko tak poď tvoje prvé pravé vyučovanie” pozdravila ma milo. Ja som jej prikývla a spoločne sme vošli do triedy. Tá už bola plná detí. Učiteľka mi ukázala na lavicu hneď pred jej stolom . Išla som si sadnúť ale ešte ma zadržala.

” Deti toto je Lissa a bude odteraz chodiť sem do triedy. Mala už doučovanie a tak by mala zvládať rovnaké veci ako vy” predstavila ma učiteľka. Deti naraz odpovedali, že ma tu vítajú a potom si ma prestali všímať.

Sadla som si za lavicu a čakala čo sa bude diať. “Tak deti teraz pustite svoj element tak ako sme sa to celý týždeň učili” oznámila učiteľka a šeptom mi dodala “ty nemusíš na doučovaní sme to nerobili ale skús možno ti to pôjde” Nechápala som čo myslí a tak som sa spýtala Evi.

“Chce aby si ma pustila. Jednoducho si predstav, že ti vychádzaš z plameňov. Ale pozor predstavuj si svoje telo ale mňa ako veliteľa. Viem znie to šialene ale skús to” odpovedala mi. Ja som dlho neváhala a skúsila som to.

A prekvapivo to fungovalo v strede miestnosti vzbĺkol oheň a z neho som vychádzala ja. Všetci dokonca aj madam Malenčiková sa na mňa pozreli. Pozrela som sa na nich a zistila, že deti miesto červenej farby očí majú plamene. “Hups, asi si ma mala dať len aby som mohla rozprávať ale to už je jedno” ozval sa hlas Evi v hlave.

“Gratulujem. Lissa dokázala pustiť svoj element doslova ona mu vytvorila telo.” Oznámila učiteľka celej triede. Deťom sa v očiach uhasil plameň a zase mali len červené oči. Eva v mojom tele ktorá doteraz len stála sa prihovorila ” Dobrý deň madam Malenčiková.”

“Dobrý. Ty budeš asi element tu Lissi. Nemám pravdu?” opýtala sa učiteľka Evi. ” Áno a prosím volajte ma Eva” odpovedala Eva. “Prečo práve Eva?” pokračovala vo vypytovaní učiteľka. “Toto meno má u mňa poslednú dobu veľkú hodnotu. Preto.” odpovedala Eva pokojne.

“Dobre tak si teraz sadni k Lisse potom po vyučovaní sa porozprávame v súkromí” povedala učiteľka a Eva si poslušne sadla vedľa mňa. “To pozeráš” ozvala sa mi v hlave. Ja som sa po tichu zasmiala tak aby ma nepočula učiteľka.

Vyučovanie potom prebiehala normálne (no normálne podľa toho ako mi to vysvetľovala Janka) niektorý sa učili pohybovať z ohňom niektorý prechádzali ohňom (asi tréning odolnosti voči ohňu) a ja som sa rozprávala s Evou čo učiteľke vôbec nevadilo, dokonca nám ešte nadhadzovala témy.

Vyučovanie skončilo a mňa a Evu čakal súkromný rozhovor s madam Malenčikovou čo sa ani jednej z nás nepáčilo.

Kapitola VIII.

“Tak ako si to dokázala zlatko?” opýtala sa ma madam Malenčiková. “Ja som jej to povedala” odpovedala miesto mňa Eva. “Ako dlho jej pomáhaš?” drsne sa opýtala madam Malenčiková Evi. ” Od dňa keď našla svoj element” odpovedala Eva kľudne.

“Prečo jej pomáhaš a prečo sa o tebe vôbec dozvedela?” pokračovala madam Malenčiková v rozhovore s Evou. “Vedela o mne lebo som jej živel a pomáham jej pretože sme spojené a ty to dobre vieš” odvetila Eva rozhorčene.

Až teraz som si všimla, že oči madam Malenčikovej nie sú červené. Vyzerali ako keby ich dúhovka horela, čo by ani nemuselo byť klamstvo. To znamenalo, že sa Eva nerozpráva s madam Malenčikovou ale s jej elementom. “A vôbec vie o tom?” spýtala sa Eva elementu madam Malenčikovej a myslela práve madam Malenčikovú.

“Vie polopravdu to stačí a ty si dávaj väčší pozor Voda, Zem a Vzduch nevedia, že existuješ a vieš ako by to dopadlo keď by to zistili.” Odpovedal element na otázku Evi. Ničomu som nechápala. “Už to skončime” povedala Eva elementu.

“Dobre ja ešte upravím pamäť madam Malenčikovej aby to vyzeralo, že si mala asi len šťastie a tebe radím spraviť to isté z Lissou. Povedal element a oči madam Malenčikovej boli opäť červené. “Dobre tak sme sa porozprávali a chápem ťa Lissi, že si mala len šťastie. Teraz prosím Evi a Liss zase sa spojte.

Liss sprav plameň a spolu s Evou doň vstúpte potom ho zmenši tak aby si ho vstrebala.” poprosila ma a povedala ako na to (madam Malenčiková). Ja s Evou sme to spravili a keď som oheň vstrebala Eva už nestála vedľa mňa. “Ja už pôjdem a tebe radím spraviť to isté” rozlúčila sa madam Malenčiková. Ja som ju počúvala a išla som do svojej izby.

“Poprosím vysvetlenie” hneď som sa obrátila na Evu. ” Dám ti ho ale musíš mi sľúbiť dve veci. Prvá- nikomu to nepovieš a druhá- dovolíš mi upraviť tvoju pamäť tak aby si pravý význam mojich slov pochopila až keď to bude nutné” vysvetlila a poprosila ma Eva. Chvíľu som spracovávala.

“Dobre” odvetila som trochu neisto. “Tak ti poviem jednu pravdivú legendu. Na neznámej lúke rástlo päť kvetov. Štyri z nich predstavovali štyri prírodné živly ale piaty bol iný, nikto nevedel čo dokáže. O kvety so živlami sa starali štyri deti bohov. Dvaja chlapci ktorí sa starali o oheň a vzduch a dve dievčatá ktoré sa starali o vodu a zem. Každé z týchto detí dostalo väčšinu sily kvetou a stali sa živlami ako ich poznáme dnes. Ale piaty kvet bol iný ako som už spomínala, o ten sa nestaralo dieťa bohov ale obyčajné dedinské dievča. Kvet jej chcel dať tiež časť zo svojej sily ale najprv si ju chcel vyskúšať. Dal jej dve úlohy, prvá nech naňho náloží drevo a podpáli ho a druhá nech skočí do trhliny v zemi v ktorej na dne tečie rieka. Dievča kvetu verilo a preto to spravilo. Nanosila drevo a zapálila ho na kvete. Potom išla na koniec lúky kde bola trhlina a skončila do nej. Rieka na dne trhliny tiekla vedľa dediny kde bývala. Tam sa jej telo zaseklo a ľudia z dediny ju našli. Na ruke mala symbol piateho kvetu fialový kruh. Ľudia sa na kvet nahnevali a chceli ho zničiť. No keď došli ku kvetu našlo sa len uhlie ktoré zostalo po dreve. Mysleli si, že kvet už niekto zničil a prestali sa oň zaujímať. Tu legenda od ľudí končí ale má aj pokračovanie. Piaty kvet dokázal odolať ohňu a nič sa mu nestalo. Uhlie ktoré bolo na ňom ho dokonale skrylo. A dievča o ktorom hovorili, že je mŕtva prežilo. Kvet dievča uchránil pred smrťou a daroval jej časť svojej sily. A telo ktoré dedinčania našli tam nikdy nebolo. To bola schopnosť piateho kvetu o ktorej zatiaľ nikto nevie ale schopnosť o ktorej vedia je, že dokáže zobrať silu ostatným kvetom a vytvoriť nový živel.” skončila svoj monológ Eva.

Ja som chvíľu premýšľala ale nevedela som pochopiť čo tým Eva myslela. “Nič my to nehovorí” priznala som sa. “Povedala som ti, že význam týchto slov pochopíš až keď to bude nutné” zopakovala svoje slová Eva. “A to bude kedy?” naliehala som. “Vieš, že ti to nepoviem” zasmiala sa Eva. Ja som zívla.

Evino hovorenie trvalo tak dlho, že už bolo skoro 8 hodín večer. Viem bolo ešte skoro na spanie ale ja som už bola unavená. V kúpeľni som sa osprchovala, prezliekla sa do pyžama a umyla si zuby. Ľahla som si spať.

………………………

Ocitla som sa na lúke. Opäť sa mi sníval ten sen. Opäť ma pohltili plamene ale teraz som tam nebola sama. Vedľa mňa stála Eva. Chytila ma za ruku a ja som sa zobudila. “Kľud je to len sen nemusíš sa báť” upokojovala ma Eva. Ja som sa po chvíli upokojila a zas som zaspala.

Od tadiaľ už to neprešlo Natinou opravou chýb.

Dni sa spájali s dňami, týždne s týždňami a ja som už v škole strávila dve mesiace. Za tie dve mesiace sa veľa vecí nezmenilo. Stále som sa nedokázala premiestňovať. Stále som nemala veľa kamarátov a stále bolo vonku pekne. No jedna vec sa zmenila, už som si dokázala spraviť oblečenie z ohňa. Bolo to celkom dosť náročné musím sa stále sústrediť na to aby plamene neodskakovali a držali sa pokope. Dnes bolo jednodňové voľno a tak som oddychovala. S Janku a Stelou sme boli vonku. Akurát sme chceli vojsť do vody keď zaznelo hlásenie (áno mali tu vlastný rozhlas) “Prosím všetkých študentov aby sa dostavili do hlavnej sály. ” Chvíľu sme s dievčatami stali na brehu. Ani jedna sme nechápali o čo ide ale prezto sme sa vrátili späť na deku a obliekli sa.
………………………….
V hlavnej sále bolo kopec bytosti. V strede pod lustrom stála riaditeľka. Keď sa tam asi zišli všetci (neviem koľko tu je vôbec študentov a učiteľov) riaditeľka začala ” Tento rok je výnimočný ale nie všetci viete prečo” začala svoj monológ riaditeľka, ” raz za 500 rokov si živly vyberajú bytosti ktorým dajú svoju guľku z mocou. Tie guľky potom bytosti rozbijú a získajú silnejšiu moc akú mali doteraz . A práve na tento rok vychádza  výročie tejto udalosti pre živel ohňa. Preto oznamujem každému kto ovláda oheň aby sa čo najviac snažil. Živel je už medzi nami a pozoruje komu túto guľku dá.” Riaditeľka po skončení svojho monológu odišla. Na scéne sa objavila madam Malenčiková alebo aspoň jej fyzické telo. To bolo každému jasne keď prehovorila hrubým hlasom ” Prosím všetkých aby ma vypočuli. Som živel ohňa a tento rok budem medzi vami. Presne tak ako už vravela žena ktorá ovláda vodu. Ja k tomu chcem dodať to, aby ste vedeli, že keď sa niekomu z vás nebude páčiť môj výber môže vyzvať toho koho som vybral na súboj a pri prípadnej výhre by guľku dostal on. Na koniec chcem ešte dodať, že vyberať budem až do posledného týždňa školy, preto odporúčam každému aby sa snažil.” Dohovoril živel a telo madam Malenčikovej spadlo na zem. Hneď k nej pribehli (asi) učitelia a pomohli sa jej postaviť. Ďalšia učiteľka sa postavila pred skupinku ktorá držala  madam Malenčiková.  ” Prihovor skončil môžete odisť” okríkla všetkých a sama odišla
……………………..
Na včerajší príhovor prváci úplne zabudli. Nikto z prvákov nemal dosť sily na to aby guľku dostali. Na vyučovanie priniesla madam Malenčiková notebook. Mali sme sformovať oheň do kvetu počas toho čo ona na notebooku vybaví nejaké papiere. Ja som oheň sformovala hneť a tak som sa prihlásila. ” Áno Lissa” opýtala sa ma keď zdvihla hlavu od notebooku. “Ja už som úlohu spravila” odpovedala som. “Ukáž” poprosila ma. Ja som len zdvihla ruku na ktorej mi vzbĺkol plameň. Plamene sa začali formovať do nádhernej ľalii. Učiteľke to stačilo a rukou mi ukázala aby som prišla k nej. ” Teraz ho skús sformovať do tohto” povedala a ukázala na obrázok Eiffelovej veže ktorý mala na notebooku. Ja som sa na ňu chvíľu pozerala a potom som zdvihla obidve ruky. Zapálila som ich a začala som oheň formovať. Išlo mi to pomalšie ako s kvetom ale dokázala som to. Madam Malenčiková sa usmiala a ukázala mi obrázok sochy slobody. Eiffelovu vežu nechám tak a vedľa nej spravím sochu slobody. “Jak vidím ti sa rovnáš úrovne tretiaka. Preto ti teraz dávam voľno. Nemám ťa čo nové naučiť a tak ti maximálne pomôžem tak, že ťa nechám učiť sa z tretiakmi. Na vyučovanie ale prídeš až o týždeň dovtedy ti z vyučovania uvoľním Janu tvoju kamarátku aby ti niečo ukázala. Samozrejme nemusíš tam ísť keď nechceš. ” oznámila mi madam Malenčiková. “Skúsim to” odpovedala som po chvíli. “Dobre dnes už máš pokoj môžeš ísť. Zajtra sa už stretneš s Jankou.” oznámila mi madam Malenčiková a už sa o mňa nezaujímala. Ja som ju počúvla a už som chcela odisť keď ma ešte zastavila ” Chcem vám ešte povedať, že máte šancu získať guľku ohňa. ” povedala mi keď som bola pred dverami a zase sklonila hlavu k notebooku. “Ďakujem” odvetila som stručne a odídem.

Kapitola X. 1/2

Dnešok začal skvelo. Z Jankou sme sa vybrali na lúku pred školou. Cestou sme sa rozprávali o tom čo všetko chce Janka robiť. Na výber sme mali úplne všetko ale prezto Janka povedala, že začneme pomaly. A tak som musela donekonečna formovať oheň, vstrebávať ho a uhasiavať ho.  Bola to nuda ale mali sme čas sa rozprávať. Janka mi vysvetlila ako to je medzi ňou a madam Malenčikovou. Madam Malenčiková bola jej matka ale, že od doby čo zomrel jej otec tak sa k nej správa tak ako sa správa. A ona sa k nej zase správa ako k učiteľovi. Do školy sme sa vrátili až keď zapadlo slnko. Janka spravila veľa malých plamienkov ktoré zdvihla tak aby nám osvetľovali cestu. Ja som po nej zopakovala a tak sme vytvorili krásny osvetlený chodníček až k škole. Keď už sme boli v predsieni našich izieb tak sa Janka ozvala ” na zajtra si zober plavky pôjdeme sa okúpať do jazera”. Nechápala som ako to mysli ale keď som sa jej na to chcela spýtať tak už odišla do svojej izby. Nezostávalo mi nič iné len ísť do tej svojej a počkať na zajtra.
……………………..
Pochopila som hneď prečo som si mala zobrať plavky. Ráno  ma Janka neviedla na lúku ale k jazeru vedľa školy. Tam sa zastavila “Prakticky vieš všetko čo ja a tak si spravíme deň voľna” vysvetlila mi. Ja som sa len zasmiala. “Nesmej sa myslím to vážne” zasmiala sa Janka tiež. Okrem nás som pri jazere videla len jedno dievča. Mala na sebe čiernu koženku a čierne rifle. Pres knihu ktorú mala pred tvárou neišlo zistiť akej farby má oči. (Presnú fotku mate pri postavách ako Sophiu)“Keby nás niekto načapal tak skúšaš udržať oheň zapálení aj pod vodou a ak by to učiteľa nezhltli a povedali by, že sa to dá skúšať aj na izbe tak ešte k tomu sa snažíš vytvoriť si imunitu na zimu.” Oznámila mi Janka. Ja som len prikývla. Voda bola ľadová ale po chvíli som pocítila ako mi teplo prechádza celím telom. “Jany asi som zistila ako funguje tá imunita” zakričala som na ňu keď už som bola po kolená vo vode. “Dobre ale nekrič tak keby ťa počuli učitelia máme problém” okríkla ma späť Janka. Ani nie o minútu už stála vedľa mňa. “Ideme si zaplávať” opýtala sa ma Janka. “Ti choď ja  chcem reálne skúsiť zapáliť ten oheň pod vodou.” odpovedala som pravdivo. “Dobre” zasmiala  sa  Janka a odplávala. Chcela som oheň zapáliť pod vodou a tak som sa ponorila. Voda prekvapivo nebola až tak studena.  Naskytol sa mi nádherný pohľad. Voda bola priezračná a dokonalo čistá. Bola až tak čistá, že ma nepálili oči keď som ich otvorila.  Prekvapilo ma koľko tam bolo života. Pri hladine plávali malé rybky a na dne boli kraby aj mušle. Vystrela som právu ruky a ľavou rukou som odohnala rybky.  Oheň zbĺkol na mojej pravej ruke. Voda okolo neho spôsobila, že dostal svetlejší  nádych. Zväčšila som ho. Z nadcenia, že sa mi to podarilo som skoro zabudla, že som pod vodou. Vynorila som sa a zhlboka sa nadýchla. Znova som sa ponorila a teraz som zastala. Na dne som si všimla nádhernú mušľu z ktorej vyžarovalo krásne fialovkasté svetlo. Neviem jak hlboko  mohla byť tá mušľa  ale niečo mi hovorilo aby som pre ňu šla. Bola to Eva ale nie ta Eva ktorá mi radila doteraz tato Eva opakovala len jednu vetu “Vezmi ju”. Uvedomovala som si, že tam nikdy nedoplávam ale telo ma nepočúvalo. Stále som plavá k dnu. Niečia ruka na chytila za ohyb lakťa. Trhla som sa a ďalej som plávala k dnu. Ta ruka ma ešte raz chytila, teraz za lýtko. Plnou silou som ju kopla druhou nohou.  Neviem ešte  ako hlboko potrebujem ísť ale už mi dochádza dych. Tlak tlačí na moje pľúca. Nevydržím to a otvorím ústa z ktorých vzletí zopár bubliniek. Prezto plávam ďalej. Niesom asi ani v polke keď sa pi pred očami začali tvoriť čierne škvrní. Zomriem nemám šancu sa dostať nad hladinu. Zavriem oči. Stalo sa to. Temnota ma pohltila. Ale niečo mi nesedelo. Stále som tu bola. Otvorím oči. Okolo mojej hlavy sa vytvorila veľká bublina ktorá siahala až na hladinu. Nechápala som kto to urobil ale v tej chvíli som mu bola vďačná. Pozrela som sa na dno. Mušľa ktorá svietila fialovkastým svetlom už tam nebola. Ale zaujala ma iná vec. Dno sa triaslo. Okolo mňa sa zrazu dno zdvihlo a ja som mierila na kusu kameňa hore. Už som bola na hladine ale kameň nezastal. Stále sa pohyboval ale teraz k hladine. “Čo si si myslela ?!?!” vykríkla Janka keď kameň zastal pri brehu. “Chcela” začala som ale Janka ma nenechala dohovoriť “Chcela si sa zadusiť alebo niečo ešte horšie”. Zostala som ticho. “Nebiť Sophii a jej brata Lea bola by si už mŕtva” pokračovala v kričaný Janka. Stále som zostávala ticho. “Väčšiu časť spravil Leo” oznal sa milí hlas za Jankou. Pozriem sa za Janku a uvidím dievča ktoré predtým na brehu jazera čítala knihu. “Na tom nezáleží” povedala prekvapivo pokojne Janka dievčaťu. “No podľa mňa už má dosť. Veď si videla, že sa skoro zadusila” odpovedalo dievča Janke. “A, vlastne som sa ešte nepredstavila. Som Sophia” predstavilo sa dievča. “A tamto pri tých skalkách je môj starší brat Leo” povedala  Sophia po chvíli ticha. Pozrela som sa tím smerom a všimla som si celkom dosť pekného chalana. ” Jak starší” vyletelo mi z úst ešte predtým ako som si to premyslela. “Ja mám 16 a môj brat je o rok starší” pousmiala sa Sophia a ja som bola vďačná, že Leo nevidí moje červené tváre.

Kapitola X. 2/2

“A ti si” opýtala sa Sophia a zasmiala sa. “Lissa” odpovedala som trochu zmetene na Sophiinu otázku. “Trestu aj keď neforemnému sa aj tak nevyhneš”  ozvala sa Janka stále trochu nahnevaná. “Čo čítaš” opýtam sa (ignorujúc Jankine pohrozenie) Sophii keď si všimnem knihu ktorú ma teraz položenú vedľa seba. “Hunger Games” odpovedala Sophia. “O čom to je” zaujímala som sa. “Na území bývalej Ameriky  je 12 krajov a Kapitol hlavné mesto ktoré im vládne. Prvý kraj je najbohatší a dvanásti najchudobnejší. Kraje majú bohatstvo podľa toho ako boli loalajne voči Kapitolu v rebélií pred 74 rokmi. Dvanásti kraj pika pretože bol loalajny trinástemu kraju ktorý je teraz zabudnutí a zničený. Ako pripomienku toho, že Kapitol je neporaziteľný musí každý rok na deň výberu sa v kraji vylosovať jedno dievča a jeden chlapec od 13 do 18 rokov ktorý budú spolu z ostatnými branými z krajov bojovať v aréne na život a na smrť pokiaľ jeden z nich nevyhrá.” (Ja som Hunger Games nikdy nečítal preto sa prosím nehnevajte keď ste to vy čítali a je to o niečom úplné inom)  ochotne mi prerozprávala dej knihy Sophia.”Už si ju prečítala” neprestávala som s otázkami. ” Teraz som ju dočítala” pousmiala sa Sophia. “Nechceš ísť zo mnou do knižnice vrátiť ju” spýtala sa ma Sophia. “Určite rada pôjde ale ale najprv trest” oznala sa Janka na ktorú som už aj zabudla. “A za čo by mala dostať trest. Keď sa nič nezmenilo tak v pravidlách nie je zakázané topiť sa” ozval sa chlapčenský hlas od jazera. Ja a Janka sme sa ako na povel otočili. Na vode (Áno na vodnej hladine) stál chlapec. Chvíľu mi mozog pracoval až som si uvedomila, že je to Leo. “To áno ale je zakázané bojovať mimo zápasov strážených učiteľmi” odvrkla mu Janka. “A kedy s tebou zápasila” poprosí o upresnenie Leo. “No vo vode ja som ju chcela zachytiť aby sa neurobila a ona ma kopla. ” nahnevala sa Janka. “Zápas má prebiehať tak, že protivníci bojujú proti sebe. Vrátila si to Lisse” opýtal sa Leo. “Nie, veď je moja kamarátka” odvrkla Janka. “Tak problém vyriešený” pousmial sa Leo. “Aký” nechápala Janka ale ja so Sophiou sme zadržiavali smiech. “No ti si to Lisse neopätovala to znamená, že sa to  nedá zarátať ako zápas preto si trest nezaslúži” vysvetlil Janke pokojne Leo. “Ale” začala Janka ale Leo ju prerušil “žiadne ale nieje. Lissa sa nezaslúži trest čo už by malo docvaknúť aj tebe.” Janka zostala ešte stáť s otvorenými ústami až nakoniec nahnevane odišla. “Tak vy dve choďte do tej knižnice” popohnal ma aj Sophiu a sám vpochodoval pod vodu. Ja som na neho ešte hľadala až kým ma nevytiahol  Sophiin hlas. “Robí to často. Pod vodou sa cíti ako doma. A poď ja vrátim tu knihu a ti si možno vyberieš svoju.” Ozvala sa Sophia. Ja som bez slova prikývla a išla som za ňou.
………………………..
V knižnici som už bola ale až teraz som si uvedomila aká je vlastne veľká. Bola to obrovská miestnosť plná regálov ktoré sa týčili až k stropu. Regáli boli až tak vysoké, že v strede museli mať pomocný chodníček aby si dočiahol na najvyššiu políčku. Snažila som sa zachytiť všetky detaily ale kôry Sophiinemu  rýchlemu tempu pohybu sa to dalo len ťažko. Prechádzala popri regáloch a obchádzala náhodné kresla tak, že to vyzeralo ako keby to robila naspamäť. Zrazu zastala vzala si knihu do rúk a umiestnila ju presne do medzery medzi knihami na tretej poličke od spolu. Zapadla tam na milimeter presne. “Ja si idem vybrať ďalšiu nejdeš si tiež nejakú vybrať” oznámila a opýtala sa ma Sophia.  “A jak to funguje. Netreba to niekam oznámiť, že si požičiavaš knihu.” opýtala som sa pre istotu. “Nie o to sa postarajú Vánky” zasmiala sa Sophia a už chcela odisť. “Kto” opýtala som sa skôr ako odíde. “Radím ti prečítaj si Dejiny tejto krajiny. Ale v skratke tento svet má aj svoje bytosti väčšinou stvorené z prírodných živlov.  Vánky sú stvorené zo vzduchu. Sú neviditeľne, ľahko skrotiteľné, opatrné a inteligentné tvorí a tak boli dané tu do knižnice aby sa starali o knihy. Pozri tam majú svoje hniezdo” vysvetlila mi Sophia v skratke a ukázala na veľkú platformu na kraji regálu na ktorej bolo pekné symetrické hniezdo z malých konárikov bez kôry. Nikoho som tam nevidela ale konáriky sa ľahko pohybovala a tak som jej verila. “Ja si idem vybrať ďalšiu knižku ak chceš vyber si aj ti nejakú. Keď sa stratíš alebo budeš chcieť vyhľadať nejaké knihy podľa témy napíš to tam na klávesnici a Vánky ti pomôžu” povedala mi Sophia ukázala na klávesnicu pod hniezdom a odišla. Ja som hneť  prišla ku klávesnici a napísala som Dejiny tejto krajiny.  Pri hniezde sa náhodne (aspoň mne to tak prišlo) rozsvietilo niekoľko svetielok a pri klávesnici sa vynorila fialová vlajka. Pri regáli vedľa mňa sa tiež vynorila fialová vlajka. Na regáli vedľa neho sa tiež vynorila fialová vlajka a tá pri regáli vedľa mňa zase zmizla. Ja som vlajky  nasledovala až som sa dostala do asi staršej časti knižnice kde sa vlajky prestali objavovať. Prehľadávala som ten regál a našla som len jednu knihu s históriou na ktorej bol nápis História Krajiny mimo času a priestoru. Váhala som ale knihu som zvala. Našla som ďalšiu klávesnicu a vyhľadávala som východ. Objavovali sa modré vlajky ktoré som nasledovala. V strede cesty som narazila na Sophiu. “Ja mám vybraté a už máš vybraté aj ti” povedala mi Sophia nie opýtala povedala to ako holí fakt. ” Jak vieš” opýtala som sa. “Vlajky” zasmiala sa Sophia. ” Jak dlho vlastne si v škole” opýtala som sa s podozrením, že je už piatačka. ” Prakticky od začiatku školského roka” odpovedala mi Sophia. ” A si” pýtala som sa ďalej. “Prváčka” zasmiala sa Sophia. ” Jak to, že sa tu tak vyznáš” vzletelo mi z úst skôr ako som si to stihla domyslieť. “V knižnici trávim skoro všetok voľný čas, preto.” zase sa zasiala sa Sophia. “A čo si si vlastne vybrala” spýtala sa ma keď už sme išli po schodoch v hlavnej sále. ” Dejiny Krajiny mimo času a priestoru a ti” odpovedala a spýtala som sa. “Ja som si vybrala   Serafína a 20 rubínov. ” odpovedala mi Sophia  a potom sa rozlúčila.

 

Toto je zatiaľ všetko čo mám. 😊

 

Späť