Alma

Alma

Volám sa Alma a mám 14 rokov. Ku knihám som sa dostala vďaka svojim dvom triednym učiteľkám. Obe ma naučili, že človek môže prežiť desiatky životov a príbehov, pokiaľ by sám chcel. Ja som si ich rady vzala k srdcu a vďaka nim som dnes odhodlaná priložiť ruku k dielu. Chcem otvárať brány do sveta fantázie, ale i nemilo prekvapivej reality.

 

Kapitola 1.

Sedela som v školskej lavici a snažila som sa ignorovať hluk mnohopočetnej triedy. So slúchadlami v ušiach to bolo o čosi jednoduchšie, no ani hlasné, ťahavé vokály mi neprinášali úplnú odluku od okolitého sveta.
„Emma!“ začula som zrazu vykrikovať skupinu dievčat v zadnej časti triedy. Podráždene som zvýšila hlasitosť v slúchadlách. Z lavice som vytiahla prvý zošit, ktorý sa mi dostal pod ruku, otvorila som ho a snažila som sa sústrediť na jeho obsah. Možno to moje zmysly oklame, možno si môj mozog bude myslieť, že som na nejakom vzdelávacom koncerte. Lenže  skeptická časť mojej osobnosti vedela, že veriť a dúfať sa nevypláca. Po pár minútach môj sluch zaznamenal i druhú melódiu, omnoho tichšiu než tá, ktorou som sa snažila brániť proti nechcenému hluku. Spoznala som zvonenie na hodinu.
„Odlož ten mobil,“ ozvala sa ako moje svedomie spolu sediaca Júlia. Ten tvoj hlások bol stvorený pre napomínanie, pomyslela som si a prevrátila som očami, no i tak som svoj telefón vhodila do tašky. Spolu s ním tam poputovali i všetky ostatné veci z lavice.
„Máš domácu úlohu?“ spýtala sa skleslo Júlia.
„Ten portrét? Áno,“ odpovedala som trochu prekvapene. Júlia Kentošová nemala v láske mnoho vecí, no výtvarnú výchovu priam neznášala. Hlava s rukou sa jej rozchádzali a keď sa jej niečo nepodarilo práve najlepšie, prestala sa na dlhý čas o niečo vôbec pokúšať. Jej dnešný prístup ma preto vykoľajil.  Prečo sa obťažuje prejavovať záujem? Žeby mala znova odhodlanejšiu náladu?
„Prekvapivé,“ zašomrala som si popod nos. Vedela som však, že ma počula.
„Prečo si to myslíš?“ ozvala sa Júlia, akoby odpovedala na priamo položenú otázku.
„Toto umenie ti nelahodí,“ povedala som nenútene.
„Tak za prvé. To, že neviem udržať štetec v ruke neznamená, že sa mi umenie nepáči,“ spustila nahnevaným hlasom a prebodávala ma svojimi sivými očami,“ A po druhé. Podľa všetkého som žiarlivý človek.“
Práve svojou úprimnosťou si získala moju dôveru a priateľstvo. Spočiatku som si myslela, že miesiac sedenia v jednej lavici s ňou neprežijem. Teraz by som sa však za svoj bývalý názor najradšej udrela do hlavy.
„Žiarliť nemusíš,“ povedala som takmer chlácholivo. Ak sa Júlia cítila menejcenná, skrývala to za fasádou prísnej a dôslednej žiačky. Ja som na tieto opatrenia nikdy nevyzrela, no dobre som vedela, aký je to pocit. Byť menejcenná.
„Nemôžem si pomôcť,“ priznala, tento krát nahnevaná sama na seba,“ Kreslím ako taký škôlkar. A ty? Ty si nový Da Vinci! Musí byť predsa pochopiteľné, že sa hanbím.“                                                                                                                                                      „    Da Vinci?“ prekvapil nás s Júliou štebotavý hlas zo zadných lavíc. Vôbec sme si nevšimli, že sa dievčenský, klebetný krúžok presunul. Ich smiech bol po celý čas rovnako hlučný.

„Veď Bledá Tvár nevie ani rozprávať,“ ozvalo sa iné dievča, výsmešným tónom. Ako som predpokladala, celý klebetný krúžok sa pobavene smial na môj účet.                            „  Nevšímaj si ich,“ precedila cez zuby Júlia.                                                                                         „  Nevšímam,“ zaklamala som automaticky, i keď som vedela, že je to pred Júliou zbytočné. Otočila som sa ku tabuli, kde už stála učiteľka Komárová a vyzývala triedu k tichu. Ja som však už bola duchom neprítomná.

Anna Gurňaková, Bledá Tvár.

Po hodine sa celá trieda doslova rozbehla ku jedálni, kde už na žiakov čakal ich obed. Bol piatok, takže som očakávala niečo sladké alebo bezmäsité. Veľmi som sa ale nezdržiavala premýšľaním o niečom konkrétnom, pretože som mala naponáhlo. Od konca vyučovania som si strážila čas, v rade na obed som nedočkavo poskakovala z jednej nohy na druhú, a teraz, keď som sedela za stolom, vyprážaný syr a zemiakovú kašu som do seba priam hádzala.
Júlia, ktorá sedela oproti mne sa jedla takmer nedotkla.
“ Nič pre teba? “ spýtala som sa aby nám reč nestála.
“ Nemá cenu to jesť keď viem, že ma doma čaká normálne jedlo,“ odpovedala.
“ Tak si teda s tou nechuťou spomeň aj na ľudí, čo pri obchode žobrú, aby mali aspoň suchý rožok,“ povedala som,“ Čo by za to tí dali?“
“ No dobre, dobre, zjem to. Ale ak v pondelok nebudem v škole, lebo skončím v nemocnici po trojitom pumpovaní žalúdka…, “
“ Tak ťa tam prídem pozrieť a potajme ti prinesiem domácu stravu,“ dokončila som za ňu vetu. Tanier som už mala prázdny.
Vzala som tácku a chystala som sa k odchodu. Júlia ma však jediným spýtavým pohľadom prinútila vyklopiť jej, kam mám vlastne každý piatok tak naponáhlo.
“ Chcem sa ešte pred autobusom zastaviť v knižnici pre pár kníh, no a pešo to trochu trvá,“ povedala som stručne. Neprekvapilo ju to, práve naopak. Bola rada, že som na ňu nevyrukovala s klamstvom.
“ Nechceš radšej cez mesto chodiť autobusom?“ zaujímala sa Júlia.
“ Ani nie,“ odvetila som celkom úprimne,“ Trasa ktorou chodím je krátka a navyše, cestou tam sa môžem zastaviť vo večierke.“
“ Fajn,“ prehodila Júlia, vstala a spolu sme odniesli svoje tácky ku výdajnému okienku.
Školou sme takmer leteli. Bežecké tempo som samozrejme nasadila ja, čas na nikoho nepočká. Zastavili sme sa až pred našimi skrinkami. Odomkla som zámok na dvierkach a ako na zavolanie mi ku nohám padla moja školská taška. Položila som ju bokom, obula som si svoje pohodlné, béžové tenisky, z vešiaka som strhla červenú koženku, ktorú som si previazala okolo pása a len pre istotu som sa letmo pozrela do zrkadla na dvierkach skrinky.
Hnedé vlasy ktoré mi ledva siahali po plecia som mala trochu strapaté, no nebol to žiadny koniec sveta. V zelených očiach sa zračila únava a pri pohľade na svoje suché pery, som zatúžila po nejakom balzame.
“ Ty, Anna, poď sa na toto pozrieť,“ znepokojovala sa Júlia nad niečím.
“ Čo to je?“ vyzvedala som. Bez slova mi ukázala obrazovku mobilu, na ktorej bola  fotografia. Štyri dievčatá, ktoré ma dnes zosmiešňovali, Leona, Emma, Natália a Klára, veľmi nevhodne pózovali pri chlapcovi, ktorý zrejme nemal ani šajnu čo sa deje.
“ Zase to robia,“ skonštatovala som nevýrazne.
“ A zase budú mať problémy,“ dodala Júlia.
Samozrejme, mala pravdu. V minulosti podobným spôsobom vyštvali z našej školy jedno dievča, Kristín Dudášovú. Osobne sme sa  s Kristín poznali len veľmi málo, no až pri jej odchode som zistila ako veľmi sme si podobné. Na obe z nás niekto útočil, na mňa však priamo, nie fotkami. Bez sociálnych sietí totiž nemala Leona a spol.  inú možnosť, než na mňa v škole každý deň niečo vykrikovať. Kristín bola zrejme pod nátlakom a vydesená.  Rozhodla sa utiecť z boja, čo som jej samozrejme nemala za zlé. Ja som sa však nedala. Nezastrašili ma.  Tak prečo sa vo mne pri vedomí, že sa to deje znova rodí tá neopísateľná, neporaziteľná emócia? Hnev? Smútok? Nevedela som to presne vystihnúť.

Len som bez slova podišla ku skrinke, zacvakla som zámok, vzala tašku na plece a pobrala som sa preč.

 

Späť