Regionálne osobnosti

BESTERCI Ján

*22.6.1921 Sečovská Polianka

+11.5.2003 Košice

slovenský básnik

 

Slovenský básnik Ján Besterci debutoval  v roku 1991 básnickou zbierkou Hlbiny duše a do podvedomia čitateľov vstupuje básnickou zbierkou Dúha nad Slovenskom. Málokedy dnes stretávame básnika, ktorý by sa prezentoval verejnosti klasickým, dokonalým veršom, sonetom alebo sonetovým vencom ako on. Študoval na ekonomickej škole v Košiciach. V rokoch 1946-1984 pracoval ako ekonóm v niekoľkých obchodných organizáciách. Mal filozoficko-kresťanský postoj k životu, pre ktorý v minulosti nemohol publikovať. Publikoval v Slove, mal vlastné vydavateľstvo Poema. Takmer 50 rokov žil v Košiciach.

 

Dielo:

Hlbiny duše, 1991.

Pergamon, 1992.

Tiene nad oázou, 1992.

Dúha nad Slovenskom, 1994.

Po stopách svätosti, 1996.

Poznanie krásy, 1996.

Jubileum, 2000

Láska a pokora, 2001

Reminiscencia, 2001

Orleánska panna, 2002

 

 

BINDAS Pavol

*5.5.1935 Čemerné

+22.4.2016 Čemerné

veterinárny lekár, autor publikácií

 

MVDr. Pavol Bindas po úspešnom absolvovaní Veterinárnej fakulty v Košiciach nastúpil na Veterinárne stredisko v Michalovciach, odkiaľ bol preložený do Vranova, kde pôsobil ako veterinárny lekár vo funkcii okresný epizotológ. Po roku 1989 pracoval ako riaditeľ vtedajšej Regionálnej pozemkovej informačnej služby vo vranovskom okrese. Po odchode do dôchodku sa začal venovať histórii rodnej obce, jeho zásluhou má Čemerné opäť svoj historický erb a zástavu. Je zakladateľom podujatia Dni Čemerného a vranovskej pobočky Ústredia kresťanskej inteligencie.

V tomto období začal aj literárne tvoriť.

Historickú tematiku spracoval v knihe Čemerné to nebol valal (2005); zmapoval Históriu bratstva svätého ruženca v Čemernom (2005) a Minulosť a prítomnosť rímskokatolíckej cirkvi v Čemernom (2008). Napísal aj bibliografie venované dvom významným rodákom Anton Hajduk (2006) a Bartolomej Leško (2007).

Príspevkom do literárnej tvorby je aj jeho zbierka humorných príbehov Valalske balamuti alebo daco pravda, daco šmiška (2007). Spomienky, ktoré zažil počas pôsobenia ako veterinárny lekár, zhrnul do knihy Vypadlo z veterinárneho kufríka (2008). Trpkosladké a smutnovážne životné osudy obyčajných ľudí zachytil v poviedkach Tiché výkriky (2010). Publikoval články v okresných periodikách, Kanadský Slovák, Slovenské národné noviny a iných.

Za literárnu činnosť v oblasti národno-buditeľského cítenia mu Matica slovenská udelila Zlatú medailu sv. Cyrila a Metoda. Za zásluhy o rozvoj mesta dostal drevenú sochu anjela od rezbára Milana Krajňáka.

 

BUCHANEC Jozef

*1.4.1926 Továrne

+ 30.3.1980 Košice

slovenský spisovateľ

žáner: dráma, esej, pre deti a mládež, próza, rozhlasová tvorba

 

Publikovať začal od roku 1945. Gymnázium absolvoval v Michalovciach, 1945-1950 študoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave, po roku 1950 na VŠMU. Manželka Mária rod. Švecová.

V rokoch  1952 – 53 bol pracovníkom Povereníctva potravinárskeho priemyslu, 1954 – 55 Št. vedeckej knižnice, 1955 – 57 Čs. rozhlasu a od 1958 Advokátskej poradne v Košiciach.

V literárnej tvorbe písal najskôr básne, potom detskú literatúru, novely, rozhlasové hry a adaptácie, ktoré lokalizoval do východoslovenského prostredia. Na základe štúdia archínych materialov napísal historickú hru Proščava (1954) o východoslovenskom sedliackom povstaní 1831 (spracoval ju aj pre rozhlas), okrem toho bol autorom ďalších rozhlasových hier pre deti (Červený spartak, Hrbáčik z blšieho trhu, obe 1960) i pre dospelých s tematikou súčasnosti (Trinásť hrdzavých hodín, Neónové sochy).

 

Dielo: Deti z červenej chyžky (1963)

novela Zatmenie nížiny (1965)

Chlapček Husia koža a ryšavé mesto (1967)

novela Námestie pre nahých (1968)

 

Literatúra: Slovenský biografický slovník  A-D, s. 339, www.litcentrum.sk

 

ČAČKO Peter

*18.4.1936 Vranov nad Topľou

prekladateľ, manažér, vydavateľ, publicista, hudobník

 

Peter Čačko prekladateľ, manažér, vydavateľ, publicista, hudobník, patrí medzi reprezentatívne osobnosti kultúrno-spoločenského  života  na Slovensku a zároveň významné osobnosti slovenskej prekladovej literatúry pre deti a mládež. Svoje poslanie našiel pri práci s deťmi a mládežou a im sa aj po celý život venoval. Vyučoval na gymnáziu, prekladal a vydával knihy pre deti, organizoval výchovu detí umením, výstavami i rozmanitými programami. Bol riaditeľom BIBIANY – medzinárodného domu umenia pre deti. Literatúra pre deti a mládež tvorí podstatnú časť i  jeho prekladateľskej aktivity. Reprezentujú ju preklady z   angličtiny, francúzštiny, poľštiny, chorvátčiny, slovinčiny, srbčiny, češtiny, lužickej srbčiny.

Príchodom do vydavateľstva Mladé letá sa ako vedúci redakcie exportu významnou mierou podieľal na prenikaní slovenskej detskej  knihy do zahraničia, ako aj na realizovaní závažných koprodukčných projektov so zahraničnými vydavateľstvami.

Spolupracoval s mnohými poprednými  osobnosťami domácej i zahraničnej kultúrno–spoločenskej scény. Okrem prekladov z cudzojazyčnej literatúry  publikoval stovky vlastných autorských článkov. Úspešný a kreatívny aj vo svete klasickej hudby, pôsobí ako dirigent cirkevného spevokolu, talentovaný spevák i organista.

 

Literatúra:

Ocilková, Beáta: Peter Čačko : výberová personálna bibliografia pri príležitosti 70. výročia narodenia. – Vranov nad Topľou : Hornozemplínska knižnica, 2006.

 

ČORBA Andrej

*17.9.1770 Chmeľov

+8.3.1845 Hanušovce nad Topľou

kronikár, farár a učiteľ

 

Od roku 1826 až do smrti v roku 1845 vykonával pastoračnú činnosť evanjelického farára v Hanušovciach, kde je pochovaný. Je známy ako autor veršovanej kroniky písanej v tunajšom dialekte o východoslovenskom roľníckom povstaní v roku 1831.

Dielo: Hrozne a strašne rozprávki o chorobe choleri a rozbroju proščavi vo viššich stranoch Uhorske žeme z roka 1831ho v kratkosci spisane pre obecní

v tom čase zbureni ľud ku pokajaniu (Originál kroniky uložený vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach).Udalosti východoslovenského roľníckeho povstania zachytil vo veršovanej kronike, vydanej v roku 1839 pod názvom Summowni opis hrozneho rozbroju. Tento zachovaný rukopis patrí medzi prvé historické dokumenty napísané v zemplínčine.

 

Literatúra: Čorbova kronika. – Košice: 1954.

                  Encyklopédia Slovenska  A-D, s. 478

                  Slovenský biografický slovník  A-D, s. 432

                  Sedlák, I.: Andrej Čorba a jeho veršovaná kronika o východoslovenskom

                  roľníckom povstaní z roku 1831. In: Nové obzory 12.- Prešov: 1970.- s. 379-491

 

DAXNER Cyril

*20.7.1904 Tisovec

+7.6.1945 Bratislava

novinár, právnik

 

Cyril Svetozár Daxner už v detstve prejavoval záujem o národné veci. Maturoval na Gymnáziu v Martine a pokračoval v štúdiu práva na Univerzite Komenského v Bratislave. Po získaní doktorátu z práva pracoval aj ako redaktor Národných novín v Martine. Advokát vo Vranove nad Topľou od roku 1934. Jeden z organizátorov odboja na východnom Slovenku. Všestranne sa venoval podpore partizánskeho hnutia. Udržiaval styk s partizánskym zväzkom Čapajev, Pugačov, podstatne prispel k založeniu Vranovskej partizánskej skupiny. V apríli 1944 bol zatknutý, väznený v Ilave a Bratislave, od februára 1945 v Mathausene odkiaľ sa vrátil s podlomeným zdravím a zakrátko zomrel.

V centre mesta Vranov nad Topľou bola v roku 1964 odhalená pamätná tabuľa na dome, kde žil a pracoval. V roku 2015 bola odhalená jeho bronzová busta pred evanjelickým Kostolom a. v. Ducha Svätého vo Vranove nad Topľou. Jeho pamiatku si uctila Slovenská advokátska komora, Matica slovenská a Evanjelická cirkev a. v. článkami venovanými jeho životu a odkazu.

 

Literatúra:

Encyklopédia Slovenska  A-D, s. 487

Slovenský biografický slovník  A-D, s.451

 

 

 

DOBRIANSKY Adolf

*18.12.1817 Rudlov

+13.3.1901 Insbruck

publicista, politik, priekopník ukrajinského národného obrodenia

 

Pseudonym: A.I. Witsch, K. Lomenský. Otec Ivan D., gréckokatolícky kňaz, matka Šarlota, rod. Szépesházyová. Manželka Eleonóra, rod. Milviusová, deti: Oľga, Viera, Irena, Helena, Miroslav. Gymnázium študoval v Levoči, Rožňave, Miskolci. R. 1888 filozofiu v Košiciach, 1834 v Egeri, kde študoval aj právo, 1836-1840 na Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, 1847 absolvoval vysoké technické inžinierske štúdium vo Viedni.

Vynikol ako banský odborník, zaslúžil sa o odkrývanie nových baní, podal zlepšovacie návrhy, 1842-46 vedúci banský úradník vo Vindšachte pri Banskej Štiavnici. V 50. rokoch pomáhal stavať kanály, regulovať rieky, vysúšať močiare.  R. 1849 komisár pri ruských intervenčných vojskách, 1849-1850 dištriktuálny referent v Užhorode, 1850-51 v Košiciach, 1851-1853 tajomník Jednotného miestodržiteľstva v Budíne, 1853-60 ministerský radca v Oradei, 1860-61 pri uhorskom miestodržiteľstve, 1861-64 pri uhorskej námedznej rade v Budíne, 1864 radca pri kráľovskej uhorskej dvorskej kancelárii vo Viedni. Literárne činný v oblasti banskej mechaniky, od 1846 člen korešpondencie Kráľovskej inžinierskej spoločnosti. V druhej polovici 1860 rokoval v Budapešti s  J. Franciscim, J. Palárikom, V. Paulínym-Tóthom a.i. Prispel k  povoleniu Pešťbudínskych vedomostí, zaslúžil sa o povolenie stanov MS, celý čas jej existencie účinkoval v jej výbore.

 

Vyznamenania: Rad Vladimíra (rus. 1849)

Rad sv. Anny (rak. 1849)

Rad železnej koruny (1857)

Pamiatky: Pamätná tabuľa a náhrobník v Čertižnom

Názvy ulíc (Humenné, Michalovce, Prešov, Vranov n.T.)

 

Literatúra:   Encyklopédia Slovenska  A-D, s. 529

                    Slovenský biografický slovník  A-D, s. 479-480

                 

GAZDA Imrich

* 25. júl 1982 Vranov nad Topľou

žurnalista, cirkevný analytik

 

Základnú školu i gymnázium navštevoval vo svojom rodisku a v rokoch 2006 až 2009 vyštudoval Filozofickú fakultu Katolíckej univerzity v Ružomberku, odbor dejepis – náboženská výchova. Po ukončení štúdia pôsobil na katedre žurnalistiky tej istej fakulty, a to najprv ako interný doktorand a od roku 2009 ako odborný asistent. Doktorandské štúdium absolvoval v odbore teória a dejiny žurnalistiky. V minulosti pôsobil na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku. Pracuje pre Postoj, kde sa venuje náboženským témam, najmä aktuálnemu dianiu v kresťanských cirkvách. Aktívne ovláda taliančinu. S manželkou Boženou rod. Mikitovou majú 3 deti. Žije s rodinou v Ružomberku.

Je víťazom Novinárskej ceny 2006 za najlepší komentár v printových médiách,

absolvoval viacero zahraničných stáží a výskumných pobytov,  spolupracuje s periodikami Sme, Hospodárske noviny, týždeň, Domino fórum, portálom Postoj a podobne.

 

 

HLOVÍK Adam

*6.3.1793 Párnica

+29.3.1851 Giraltovce

autor prózy, náboženskej poézie, duchovných piesní, prekladov Homérových básní, zberateľ ľudových piesní, evanjelický farár

 

Študoval v Banskej Bystrici, Debrecíne, teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako  evanjelický farár v rokoch 1827-1831 v Kladzanoch, neskôr až do svojej smrti šarišsko-zemplínskym  seniorom v Giraltovciach. Najvýznamnejším literárnym a kultúrnym činom Adama Hlovíka ostáva jeho zbierka zemplínskych a šarišských ľudových piesní z rokov 1831-1834, ktorá obsahuje 120 piesní.  Jeho  zbierka bola základom výberu do Národných spievaniek. Adam H. prispel Kollárovi v roku 1842 do Zpěvníka evanjelického piatimi piesňami, v Štúrových Slovenských národných novinách uverejnil cestopisný príspevok Cesta na Oblík. Udržiaval čulé osobné i písomné kontakty s Jonášom Záborským, ktorý v rokoch 1834-43 pôsobil v jeho senioráte. A. Hlovík sa stal hlavnou postavou poviedky J. Záborského Hlovík medzi vzbúreným ľudom. Úspešne sa zapájal do národnobuditeľskej činnosti, udržiaval styky s Jednotou mládeže slovenskej pre východné Slovensko, politickým spolkom Vzájomnosť, bol spolupracovníkom Tatrína.

 

Literatúra: Encyklopédia Slovenska  E-J, s. 267

                   Slovenský biografický slovník  E-J, s. 341

 

 

           

HLOVÍK Ján

*28.3.1804 Párnica

+27.3.1862 Rankovce

zberateľ ľudovej slovesnosti, kultúrny pracovník, evanjelický farár

 

Študoval v Ožďanoch, Kežmarku, Prešove a teológiu v Bratislave. Učiteľ vo Fóte, profesor rétoriky na Gymnáziu v Lučenci,  evanjelický farár  v Kladzanoch v  rokoch 1832-1845. Od roku 1845 pôsobil v Rankovciach. Počas štúdií v Bratislave napísal Ódu k oslavení památky Škaricovy…, napísal epickú básnickú skladbu Bitka pri Lučenci. Zaoberal sa aj archeológiou a matematikou, jeho kniha De quadratura circuli  vzbudila veľký záujem. Zbieral zemplínske ľudové piesne, venoval sa národno-buditeľskej práci. Časť zozberaných zemplínskych piesní sa zachovala v rkp. zbierke Zemplínske spievanky, ktorú v roku 1842 venoval ruskému slavistovi I.I.Sreznevskému počas jeho návštevy v Kladzanoch. Zapájal sa do slovenského národného hnutia. Bol stálcom Tatrína, udržiaval  písomný styk i osobný kontakt s levočskou a prešovskou študujúcou mládežou. Pričinil sa o založenie spolku miernosti v Kladzanoch dňa 18. mája 1845.

 

Literatúra: Encyklopédia Slovenska  E-J, s. 267

                  Slovenský biografický slovník  E-J, s. 341

 

 

HUDÁK Pavol

*7.10.1959 Vranov nad Topľou

+18.1.2011 Poprad

slovenský básnik, publicista, novinár

 

Rodák z Vyšného Žipova. Po ukončení Základnej školy vo Vyšnom Žipove a Gymnázia vo Vranove nad Topľou študoval na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove. Počas vysokoškolského štúdia každý rok získaval ocenenia na Akademickom Prešove, Wolkrovej Polianke a iných súťažiach. Prvé básne publikoval v časopisoch Nové slovo mladýchDotykyKultúrny život a iné. V rokoch 1983 – 1992 pôsobil ako učiteľ na Základnej škole na Dostojevského ulici v Poprade. V období 1992 – 1995 bol redaktorom miestnych novín, od roku 1995 Nového času a neskôr pracoval v denníku PravdaKorzár, týždenníku Žurnál i Farmár. Býval a pracoval v Poprade.

Pavol Hudák patril medzi etablovaných autorov. Básnik neobyčajnej senzitívnosti, pravdivej výpovede. Autor scenárov rozhlasových pásiem, odvysielaných Slovenským rozhlasom a tiež autor zhudobnených textov. Laureát viacerých literárnych cien.

Najprv publikoval časopisecky. V roku 1992 debutoval básnickou zbierkou Broskyňový súmrak. Za túto knihu, ktorá vyšla v levočskom vydavateľstve Modrý Peter, mu bola časopisom Dotyky udelená Cena Janka Kráľa a Slovenským literárnym fondom Cena Ivana Kraska, za najlepší debut roka. Za svoju druhú zbierku, nazvanú Silvester 1999, dostal v roku 1994 Cenu VÚB za najlepšiu zbierku poézie pre dospelých. V roku 1999 vydal svoju tretiu zbierku, Zatmenie slnka. Povraz v dome obesenca a iné básne nasledovala v roku 2003. Jeho básne boli preložené do maďarčiny a francúzštiny. Študoval na Gymnáziu vo Vranove. Po skončení Pedagogickej fakulty UPJŠ v Prešove istý čas pôsobil ako učiteľ. Od roku 1992 sa venuje publicistike. V zbierkach reflexívnej lyriky Broskyňový súmrak (1992), Silvester 1999 (1994), Zatmenie Slnka (1998) vyjadril hlboký vzťah k rodnému kraju a senzitívne vnímanie problémov súčasného sveta. Povraz v dome obesenca a iné básne (2003)Patrí medzi etablovaných autorov. O dva roky neskôr mu vydavateľstvo Litera Press vydalo ďalšiu zbierku Silvester 1999, ktorá bola tiež ocenená. Posledným počinom bola knižka Zatmenie Slnka z roku 1998, ktorá vyšla v rovnakom vydavateľstve. Jeho básne boli preložené do niekoľkých jazykov. Vo svojej tvorbe sa venoval témam rodného Zemplína, individuálnej a kolektívnej minulosti, využíva motívy smrti a prináša vlastnú víziu budúcnosti. Jeho básne sú miniatúrne ako rozsahom, tak i príbehom.

Literatúra: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2001).

 

IHNÁT Ján

*27.3.1918 Hanušovce nad Topľou

+22.7.1941 Hanušovce nad Topľou

Spisovateľ, kultúrny pracovník

 

Príslušník literárnej skupiny okolo časopisu Nový rod, kde prevažne publikoval. Autor noviel a románu s autobiografickými prvkami, v ktorom sa pokúsil o obraz východoslovenského malomesta v období prvej Československej  republiky.

Narodil sa v Hanušovciach nad Topľou. Po štúdiu na Slovenskom evanjelickom kolegiálnom gymnáziu v Prešove začal v roku 1939 študovať na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Vysokoškolské štúdium zo zdravotných dôvodov a pre predčasnú smrť neukončil. Smrť prerušila literárne plány mladého nádejného spisovateľa.

 

Dielo: Zápisky o mŕtvych.-  Bratislava:1941.

Nákaza. Rkp. – román

Slzy v očiach. Rkp.

Pán profesor. Rkp. – divadelná hra

Nevernica. Rkp. – divadelná hra

 

Literatúra:

Slovenský biografický slovník  E-J, s. 483

Socha, Michal: Ján Ihnát – zabudnutý spisovateľ: personálna bibliografia. Prešov: ŠVK 2007.

 

JAKOBEUS Jakub

*1591 Kutná Hora

+ 3.9.1645 Prešov)

básnik, učiteľ, evanjelický farár

 

Predstaviteľ humanistickej poézie. V rokoch 1626-1627 žil u Juraja Rákócziho v Kučíne, 1627-1629 farár v Soli. Venoval sa literárnej činnosti, v ktorej reaguje i komentuje duchovné, politické a spoločenské problémy doby.

Dielo: Slzy, vzdychy a prosby národa slovenského

 

Literatúra: Dejiny slovenskej literatúry. 1958.-s. 99-103

                  Encyklopédia Slovenska E-J, s. 473

                  Slovenský biografický slovník  E-J, s. 507

 

KASARDA Mikuláš

*26.7.1925 Sačurov

†19.7.2013 Trebišov

slovenský básnik, prekladateľ, rozhlasový redaktor, pedagóg

 

Ľudovú školu vychodil v rodisku, meštianku vo Vranove. a Sečovciach. Študoval na Gymnáziu v Michalovciach a v rokoch 1945-1950 na FFUK v Bratislave odbor slovenský jazyk – filozofia. VŠ ukončil v roku 1950.

Pracoval ako pedagóg  v Trebišove, redaktor literárno-dramatického vysielania v Košiciach. Potom sa vrátil k pedagogickej činnosti na SVŠ v Sečovciach (1957-1968) a Gymnáziu Pavla Horova v Michalovciach (od 1969). Literárne začal tvoriť ako študent michalovského gymnázia (1943) a do svojho debutu v roku 1953 publikoval vyše 100 básní.

Dielo: Širokými ulicami (1953)

Kohútí spev (1958)

Lopta na oblohe. 1962, 55 s.

Pre teba (1963)

Predletie (1974)

Krajinské dažde (1982)

Cesta búrkou (1985)

Nížinný spev 1985

Zápočet (1990)

Podvečerné poľné cesty (1995)

Mikuláš Kasarda zároveň preložil do slovenčiny diela popredných ruských, nemeckých a českých autorov. Bol strýkom rozhlasového dramatika a spisovateľa Štefana Kasardu (1935 – 2006).

Ocenenia:

  1. februára 2011 bol v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca ocenený cenou Fra Angelica za rok 2010 v kategórií slovesné umenie. Cenu udeľuje rímskokatolícka cirkev umelcom za prínos kresťanských hodnôt do umenia. V roku 2011 mu primátor mesta Sečovce Jozef Gamrát udelil Cenu Pro Nobis za celoživotné dielo. Kasarda sa stal prvým individuálnym držiteľom tejto ceny.

 

Literatúra: Encyklopédia Slovenska K-M, s, 53

                   Sačurovská dychovka. Sačurov.2007.

 

 

 

KASARDA Štefan

*18.12.1935 Sačurov

†14.9.2006 Košice

básnik, prozaik, rozhlasový dramaturg a dramatik

 

Bol synovcom básnika Mikuláša Kasardu a otcom spisovateľa a dramatika Martina Kasardu. V roku 1938 sa spolu s rodičmi presťahoval do Tovarného, kde 4 roky chodil do ľudovej školy. V rokoch 1945-1950 navštevoval meštiansku školu vo Vranove nad Topľou. Študoval na Slovenskom gymnáziu v Humennom, kde sa datujú aj jeho literárne začiatky.  V roku 1954 pokračoval v štúdiu na Filologickej fakulte Vysokej školy pedagogickej v Prešove.

Krátko pôsobil ako stredoškolský pedagóg v Trebišove, od roku 1959 začal pracovať v mládežníckom vysielaní Československého rozhlasu v Košiciach. Spolupracoval na reláciách s republikovým i celoštátnym dosahom (Na modrej vlne, resp. Zornička, neskôr Mikrofórum). V období „normalizácie“  (1971) bol politicky prenasledovaný a donútený odísť zo Slovenského rozhlasu. Krátko na to začal pracovať ako odborný referent krajského strediska umeleckej agentúry Slovkoncert v Košiciach, neskôr  odišiel za vychovávateľa do Stredného odborného učilišťa potravinárskeho v Čečejovciach. V roku 1984 získal doktorát filozofických vied (PhDr.). Po čiastočných zmenách v spoločnosti mu bola ponúknutá možnosť vrátiť sa pracovne do Košíc, kde pôsobil ako administratívny pracovník na Rektoráte UPJŠ v Košiciach. Po novembrovej revolúcii v roku 1989, na základe jedného z novoprijatých zákonov, prijal miesto dramaturga v literárno-dramatickej redakcii košického rozhlasu. Od 1. januára 2001 žil na dôchodku v Košiciach. Pochovaný je v Tovarnom.

Do literatúry vstúpil písaním básní a poviedok, neskôr sa venoval najmä rozhlasovej tvorbe a písaniu hier. Hlavnou témou jeho diel sú medziľudské a rodinné vzťahy súčasníkov. Venoval sa písaniu pre dospelých, ale i pre deti a mládež. Okrem vlastnej tvorby tiež upravoval pre rozhlas a televíziu drámy a prózy našich (Július Barč-Ivan) aj zahraničných autorov (Victor Hugo, George Orwell). Jeho diela boli uvádzané nielen u nás, ale i v zahraničí (Nemecko, Holandsko, Poľsko, Švajčiarsko).

Dielo:

Tvorba pre dospelých

  • 1964– Sny prichádzajú z mesta
  • 1965– Štyria z cintorína
  • 1966– Čas tvojich návratov
  • 1966– Na samom konci opäť sám
  • 1969– Deravé vrece
  • 1971– Ľudia
  • 1976– Azbukárka
  • 1991– Nie veľmi veselá slečna
  • 1992– Zánik školy v obci Č.
  • 1994– Nie a nie sa pohnúť z miesta
  • 1995– Vzývanie svetla, životopisná hra o Pavlovi Jozefovi Šafárikovi
  • 1996– Plakať pre kohosi
  • 1997– SKOK
  • 1997– Púť
  • 1997– Spoveď
  • 1999– Dotyk zeme kolenom, autobiografické poviedky
  • 2001– Hlava ako záťaž
  • 2002– Hadí kamienok
  • 2005– Tarzan
  • 2005– Tellov šíp
  • 2006– Hlovík medzi vzbúreným ľudom-rozhlasová dramatizácia poviedky J.Záborského

Tvorba pre deti

  • 1981– Povesť bez mena

 

 

KOCÁK Štefan

*26.3.1948 Vítkovce

choreograf, tanečník, zberateľ ľudových tradícií

 

Choreograf, umelecký vedúci folklórneho súboru Vranovčan vo Vranove nad Topľou, zberateľ ľudových piesní, ľudových tradícií. Pod názvom Zvyky a obyčaje Topľanskej doliny spracoval knihu. Od roku 1972 pracoval v oblasti kultúry ako metodik pre tanec, lektor a inštruktor pre folklórne súbory a skupiny na Slovensku, člen Poradného zboru pre ľudový tanec pri Národnom osvetovom centre v Bratislave, člen odborných porôt na okresných, krajských a celoštátnych súťažiach a prehliadkach folklórnych súborov. Žije v Čaklove,  manželka Helena rod. Mašlanková, dcéra Marcela, syn Peter.

Ocenenia:

1998  Cena ministra kultúry SR za dlhoročné rozvíjanie ľudových tradícií na

Slovensku a za pomoc krajanským súborom v zahraničí.

1998  Cena Gabriela Daniela Licharda NOC

 

Dielo:

Dvadsaťročná Šaffova ostroha, 2012.

Folklórny súbor Vranovčan, 2008.

Juraj Šaffa : nositeľ ľudových tradícií, 2006.

Slovník slovenského nárečia hornozemplínskeho z Vranova nad Topľou a okolia, 2005

Tradičná ľudová kultúra obce Zámutov, 2003.

Zborník ľudových piesní z okolia Vranova nad Topľou : Piesne z repertoáru folklórneho súboru Vranovčan, 2002.

Zemplínske príslovia, porekadlá a kalendárové pranostiky, alebo,  Múdrosti našich predkov, 2005.

 

Literatúra:

Ocilková, Beáta: Štefan Kocák – personálna bibliografia. – Vranov nad Topľou: Hornozemplínska knižnica, 2011.

 

KOPINA Ján

*12.7.1942 Chotča, okres Stropkov

pedagóg, jazykovedec, publicista

 

PhDr. Ján Kopina vysokoškolské štúdiá absolvoval  v r. 1959-1964 na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove  v odbore slovenský jazyk a literatúra – dejepis. V roku 1975 absolvoval rigoróznu skúšku PhDr.  V rokoch 1965-1972 pôsobil na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Snine  ako profesor, a neskôr ako zástupca riaditeľa. V roku 1972 (pred 40 rokmi)  nastúpil ako pedagóg na Gymnázium vo Vranove nad Topľou, kde pôsobil do roku 1977 ako profesor.  V rokoch 1977-1978 pracoval ako odborný asistent  Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Nitre.  Od roku 1978 pôsobí znovu na Gymnáziu vo Vranove nad Topľou ako profesor a od r. 1982-1990 ako zástupca riaditeľa. Ako profesor slovenského jazyka a dejepisu pôsobil na Gymnáziu do roku 2006.     Pracuje v oblasti štylistiky, morfológie a teórie vyučovania slovenského jazyka. Je jedným z mála slovenčinárov, ktorí nielenže prejavujú hlboký záujem o štúdium príslušného vedného odboru,  pre ktorý získali kvalifikáciu, ale sú ochotní podeliť sa s pedagogickými skúsenosťami so svojimi kolegami, či prispieť k riešeniu odborného problému v časopiseckej literatúre. V rokoch 1994 1995 bol členom redakčnej rady jazykovedného časopisu Kultúra slova (vedecko-popularizačný časopis pre jazykovú kultúru a terminológiu). Do odborných časopisov prispieva krátkymi umeleckými útvarmi (aforizmami) a literárno-jazykovými príspevkami. Profesor Kopina je jednou z nezabudnuteľných osobností miestneho gymnázia (aj vďaka svojmu športovému, najmä volejbalovému zameraniu). Aktuálna a veľmi intenzívna je aj jeho spolupráca s regionálnym vysielaním Slovenského rozhlasu. Publikovať začal od roku 1971.

Ocenenia

1980:     1. miesto v 23. ročníku slovenského kola Pedagogického čítania za prácu

Interferenčný vplyv nárečia na spisovaný jazyk

1983:     2. miesto v 26. ročníku slovenského kola Pedagogického čítania za prácu

Komunikačný aspekt frazeológie a možnosti jej využitia v škole pri osvojovaní si

              spisovného  jazyka.

1989:     3. miesto v 32. ročníku slovenského kola Pedagogického čítania za prácu Vyučovací

              štýl a rozvíjanie tvorivosti žiakov na hodinách slovenského jazyka a literatúry

              z pohľadu vedenia školy

2006:     Verejné uznanie mesta Vranov nad Topľou Cena primátora mesta Vranov nad

              Topľou v roku  2006.

 

Dielo:

Na potulkách za pamiatkami, udalosťami a osobnosťami našej histórie, 2005.

Posunok s posmešníkmi, 2012.

“U Vranove bubnujú” : Vranov môj, tvoj – náš, 2005.

 

Literatúra:

Ocilková, Beáta: Ján Kopina – personálna bibliografia, 2012.

 

 

LESZNAIOVÁ Anna

*2.1.1885 Nižný Hrušov

+2.10.1966 New York

spisovateľka, výtvarníčka, insitná maliarka

 

Študovala v maliarskej škole Luciena Simona v Paríži, povereníčka ministerstva kultúry Maďarskej republiky rád. V roku 1919 emigrovala do Viedne. Mladosť a značnú časť života prežila v kaštieli svojich rodičov  v Nižnom Hrušove. Po nástupe fašizmu emigrovala do USA. Vytvorila sériu obrazov zo života dediny. Písala verše, prózu, vynikla ako autorka rozprávok pre deti. Je autorkou knihy Na začiatku bola záhrada, v ktorej opisuje miestne zvyky, piesne a folklórne zaujímavosti z prelomu storočia. Výstavy: Košice, Boston, New York, Viedeň. Narodila sa ako Amália Moscovitzová, si neskôr zmenila priezvisko podľa dediny Lesné (Leszna) neďaleko nižnohrušovského statku. Lesznaiová, ktorú priatelia volali Máli (Malika), rozvinula svoj talent v mnohých umeleckých oblastiach. Kým jej súčasníci sa dohadovali, či je významnejšia ako poetka alebo ako výtvarníčka, neskoršie generácie ju mohli poznať predovšetkým ako autorku rozprávok a ilustrátorku. Zároveň má na konte významné výsledky ako lyrická poetka, kritička a učiteľka umenia, resp. ako priemyselná výtvarníčka, ktorá v oblasti svetového secesného ornamentálneho umenia, vo svete výšivky a návrhov vytvorila niečo originálne a jedinečné. Pre Annu Lesznaiovú znamenal Nižný Hrušov raj, záhradu blaženosti, Arkádiu. Alfou a omegou jej životného diela, jej večným inšpirátorom bola záhrada, nižnohrušovský „kaštieľ” a okolitá krajina, a tu sa odohrali aj najvýznamnejšie udalosti jej osobného života, ako to sformulovala v básni Ajánlás a kertnek (Venované záhrade): „Čo som videla, robila, učila sa a dávala / to všetko ma obstúpi za lesnianskych dní. / Sama by som nebola, nebyť mojej záhrady.” Nižnohrušovský svet určoval nielen tematiku jej poézie, ale inšpiroval aj jej činnosť na poli priemyselného návrhárstva a výtvarného umenia. Už od druhého desaťročia 20. storočia možno k jej lyrike plnohodnotne priraďovať aj návrhy na výšivky, vychádzajúce z ľudovej ornamentiky. V Lesznaiovej tvorbe sa v tom čase s osobitnou silou prejavovala túžba „všetko zachovať”, „všetko zachytiť”, „archivovať”. Preto sú jej vtedajšie obrazy preplnené všemožnými živými tvormi a predmetmi, spomienkami a snami. Chcela pred zánikom zachrániť všetko, nútila sa vedome spomínať na svet, ktorý pomaly zanikal. Na svojich obrazoch zo začiatku 20. rokov, ktoré sa niesli v novom tóne, miesila svoje spomienky, niekdajšie radosti a údivy. Pravda, naznačila na nich aj meniace sa časy (motívom mláťačky, bicykla, automobilu). Tieto obrazy vystavila – prvý a posledný raz v živote – v roku 1924 na Slovensku v rámci jubilejnej výstavy Kazinczyho spoločnosti v Košiciach. Moscovitzovci v súlade so zvyklosťami veľkoburžoáznych rodín trávili jesenné a zimné mesiace v Budapešti, no od skorej jari do neskorej jesene sa celá rodina presťahovala do Nižného Hrušova. V lete 1939 nastúpila na loď, usadila sa v Spojených štátoch a až do svojej smrti v roku 1966 žila v New Yorku.

Literatúra:

KRAJŇÁK, J.: DARTE A MALIARI „VÝCHODU“. DARTE Aukčná spoločnosť s.r.o. , N. Hrušov 2012, s. 144).

Slovenský biografický slovník  K-L, s. 391

 

 

LEŠKO Bartolomej Albert

*3.6.1918 Čemerné

+25.4. 2000 Bratislava

slovenský geológ, uznávaný gréckokatolícky kňaz, pedagóg, publicista

 

O jeho vedeckej erudícii svedčí aj veľký počet publikovaných vyše 100 odborných článkov uverejnených v domácich i zahraničných geologických periodikách. Je spoluautorom vedeckej geologickej práce „O geológii flyšového pásma východného Slovenska“. Od založenia časopisu Mineralia Slovaca bol členom jeho redakčnej rady (1960-1988).

Publikoval desiatky náboženských a historicky-národnostne ladených článkov, z ktorých viaceré vyšli aj v zahraničných periodikách.

Kňazské svätenie prijal z rúk o. biskupa Petra Pavla Gojdiča v roku 1950. V nepriaznivých politických pomeroch nemohol nastúpiť do cirkevného školstva. Stal sa obeťou politických čistiek, následkom čoho už nemohol verejne uplatniť svoje kňazské povolanie.

V gréckokatolíckej eparchii začal pôsobiť až po páde totalitného režimu v roku 1989. Ako správca farnosti v Nacinej Vsi postavil nový chrám. Prostriedky na jeho výstavbu získal skoro výlučne sám kontaktmi doma i v zahraničí.

Zároveň sa tu už v pokročilom veku prejavil ako vynikajúci organizátor, projektant a architekt, dokázal zúročiť celoživotné skúsenosti a kontakty.

Aj v tejto sfére je publikačne činný, jeho články a štúdie sú orientované  na pozdvihnutie náboženského a národného života gréckokatolíkov na východnom Slovensku.

Spolupracoval s Maticou slovenskou, Spolkom sv. Cyrila a Metoda, Slovenskými národnými novinami.

Aj z tejto krátkej retrospektívy je evidentné, že napriek početným príkoriam sa dokázal vypracovať na popredného odborníka presahujúceho naše hranice.

Táto významná regionálna osobnosť by si zaslúžila obdiv a úctu súčasnej mladej i staršej generácie. Zviditeľnil  vranovský región doma i v zahraničí, šíril dobre meno regiónu, bol akceptovaný odbornou geologickou verejnosťou, napriek tomu, že mal teologické vzdelanie, ktorému vtedajší režim nebol naklonený. Na sklonku života sa naplno uplatnil aj v pastorácii.

V slovenskej i zahraničnej tlači boli o ňom publikované viaceré články, v ktorých bola ocenená jeho celoživotná aktivita tak v oblasti vedeckej, ako aj duchovnej. Jeho jedinečnosť spočíva v tom, že ich dokázal evidentne prepojiť  a uplatniť aj v náročných politických podmienkach.

V Bartolomejovi Leškovi sa skĺbil duch, intelekt, um, a tieto atribúty  zúročil v prospech národných záujmov. Svojou húževnatosťou, vytrvalosťou a cieľavedomosťou dokázal vytvoriť hodnoty v každej životnej sfére v ktorej pôsobil.

 

Literatúra: Encyklopédia Slovenska K-M, s. 344

Ocilková, Beáta: Bartolomej Albert Leško : personálna bibliografia, 2007.

 

 

 

LIBERKO Igor

*7.4.1945 Vranov nad Topľou, Čemerné

vysokoškolský pedagóg

 

Prorektor PU pre rozvoj a informatiku prof. Ing. Igor Liberko, CSc. v roku 1969 absolvoval Strojnícku fakultu VŠT v Košiciach. Po 6 ročnej praxi vo výskumnom ústave nastúpil v roku 1975 na SjF v Košiciach ako odborný asistent, kde pracoval 30 rokov.

V roku 1984 obhájil dizertačnú prácu na SVTŠ a získal vedeckú hodnosť CSc. v odbore odvetvové a prierezové ekonomiky. Je absolventom troch postgraduálnych štúdií. V roku 1988 bol menovaný za docenta v odbore ekonomika a riadenie strojárskej výroby, v roku 1994 habilitoval v odbore riadenie procesov získavania a spracovania nerastných surovín. V roku 2000 po inaugurácií na Žilinskej univerzite bol vymenovaný za profesora v odbore inžinierstvo riadenia priemyslu. V období reštrukturalizácie študijných odborov bol predsedom celoslovenskej komisie pre odbor priemyselné inžinierstvo.

Od roku 2005 začal pracovať na FM Prešovskej univerzity, kde v rokoch 2005- 2010 bol spolu garantom doktorandského štúdia a spolu garantom docentských habilitácii a profesorských menovacích konaní. Počas zamestnania v rezorte školstva pracoval v rôznych funkciách, od vedúceho katedry až po funkciu prorektora. Absolvoval niekoľko krátkodobých zahraničných študijných pobytov.

Je autorom alebo spoluautorom viac ako 170 publikácií doma a v zahraničí. Má evidovaných viac ako 131 citácií z toho 51 v zahraničí, 8 citácii v evidovaných vo WOS, resp. Scopus. Bol riešiteľom 42 výskumných úloh z toho 12 ako zodpovedný riešiteľ.

Bol členom medzinárodnej asociácie IATM – International Association of Technology Management (Slovensko, Poľsko, Chorvátsko, Česko). Bol a je členom vedeckých rád fakúlt doma a v zahraničí, ako aj členom vedeckých a redakčných rád domácich a zahraničných časopisov.

Literatúra: Vranovské novinky, Roč. 18, č. 18 (2015), s.4.

 

 

LUKAČIN Alfonz

*20.06.1950 Juskova Voľa

prozaik spisovateľ, finančník, filantrop

Narodil sa v rodine lesníka. Do svojich desiatich rokov žil na vidieku. Život v tejto dedinke, rázovité postavy a postavičky, zachytil v knihe Na píšťalkách z vŕbového prútia (Košice, 1997, 2006). V roku 1960 sa s rodičmi presťahoval do Košíc. V roku 1966 nastúpil do Odborného učilišťa Východoslovenských strojární, aby sa po troch rokoch vyučil za sústružníka.  Vychovávateľ v učilišti jezuita František Alth, podchytil skupinku mladých učňov v literárnom krúžku. Patril k nim aj mladý Alfonz Lukačin. Svoje literárne pokusy publikoval predovšetkým v prílohe závodného časopisu Strojár. Jednu z jeho poviedok v roku 1967 uverejnil aj vtedajší krajský denník Východoslovenské noviny.

V roku 1973 odišiel Alfonz Lukačin do Prahy a v hlavnom meste sa zdržal  desať rokov. Ukončil tu strednú školu a zmaturoval. Na živobytie si zarábal ako strojník chladenia v Zelenine Praha. Z tohto obdobia vznikli tri poviedky do zbierky Nočný motýľ  (Košice, 2004).

Koncom 70. rokov sa začal zaujímať o riešenie sociálnych otázok, najmä zapojenie do spoločnosti dočasne alebo trvale vyradených skupín obyvateľov na jej okraj.  Z tohto obdobia vyťažil témy na poviedku Funkcionár, no hlavne pre divadelnú hru Ovce moje, ovce.

V roku 1983 sa  vrátil z Prahy späť do Košíc. Založil si rodinu a začal študovať na Fakulte riadenia Vysokej školy ekonomickej  v Bratislave (1984). Pracoval v Elektromonte Košice ako technik, v Hutných stavbách Košice ako referent. Vo VSŽ Košice bol vedúcim oddelenia bankových služieb. Literatúru načas odložil. Naplno sa jej začal venovať až po politicko-spoločenských zmenách v roku 1989.

Je členom Spolku slovenských spisovateľov, členom redakčnej rady Literárneho týždenníka. Spisovateľ Alfonz Lukačin je považovaný za umelca blízkeho Katolíckej moderne.

Vydanie prekladov jeho kníh Na píšťalkách z vŕbového prútia a Etruskovia známi neznámi (Košice, 2001) je pripravené v Taliansku, vo Francúzsku a v Brazílii.

 

Pramene: Ocilková, Beáta: Alfonz Lukačin – bibliografický bulletin, 2007.

 

LUPČO Martin

*10.02.1982 Vranov nad Topľou

historik, pedagóg, publicista

Je absolventom Katolíckej univerzity v Ružomberku. Po úspešnom zložení rigoróznej skúšky v študijnom odbore história na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, získal doktorát zo slovenských dejín v Ružomberku. Absolvoval viaceré študijné a vedecké pobyty na Ukrajine i v Českej republike. Tri roky externe prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a pôsobil ako interný odborný asistent na Gréckokatolíckej teologickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Predmetom jeho vedeckého záujmu sú cirkevné dejiny na Slovensku v 20. storočí, vrátane dejín školstva a problematiky riešenia „židovskej otázky“. Je autorom viacerých monografií, spoluautorom prác i didaktických materiálov. V súčasnosti pôsobí ako stredoškolský učiteľ na Gymnáziu sv. Andreja v Ružomberku. Je ženatý, má dve deti, žije v Ružomberku.

Tvorba: Židovská minorita v dejinách Slovenska a Vranovského okresu (2008) Pravoslávna cirkev v obnovenej Československej republike (Byzantinoslovaca 2010); Príprava, Priebeh a dôsledky Akcie “P” na východnom Slovenskom (Theologos 2011); Die Erneuerung und die Tätigkeit der orthodoxen Kirche in den Jahren 1945-1951 (in: Church and Ethnicity in History, 2011); Gréckokatolícka a pravoslávna cirkev na slovenskom v ROKOCH 1968-1980 (in: Gréckokatolícka cirkev na slovenskom vo svetle výročie, 2012) a i.

 

MACÁK Juraj

*11.4.1909 Myslava

+18. 4. 2010 Veľký Šariš

katolícky kňaz, vlastenec, archeológ a publicista

 

V rokoch 1921-1929 študent reálneho gymnázia, v roku 1935 ukončil Teologickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe. Ako kňaz pôsobil na rímskokatolíckej fare v Michalku v rokoch 1967-1988. Ako archeológ-amatér spolupracoval od roku 1942 s prof. V. Budinským-Kričkom. Vo svojej výskumnej práci sa zameriaval hlavne na slovenskú archeológiu celého Zemplína a Šariša. Objavil lokality slovanského pôvodu (Čemerné, Lomnica), z pravekého obdobia Sedliská, N. Hrušov, Čaklov a i. Väčšiu časť výsledkov jeho bádateľskej činnosti publikoval V. Budinský-Krička, pretože on ako kňaz mohol v minulosti publikovať zriedka. Archeológii sa venoval celých 21 rokov pôsobenia v tejto obci, po ktorých odišiel v roku 1987 do dôchodku. Ten trávil v Kapušanoch (pred príchodom do V. Šariša), kde mal znovu optimálne podmienky na archeologickú prácu. Svojou činnosťou si získal rešpekt v odborných kruhoch. Stal sa členom Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied, vydal hodnotnú monografiu Východné Slovensko v dobe veľkomoravskej (venoval ju kardinálovi Tomkovi) a ďalšie odborné práce. Na dôchodku pripravil osem zborníkov so spomienkami na archeologickú prácu.

Poznanie archeologických súvislostí najstaršieho osídlenia územia Komáran je nerozlučne späté s menom kňaza Juraja Macáka, člena Slovenskej archeologickej spoločnosti. Počas svojho pôsobenia vo farnosti Michalok objavil desiatky nových archeologických lokalít v oblasti horného Zemplína, pričom Komárany právom patria medzi kľúčové lokality pravekej i včasnostredovekej sídliskovej štruktúry údolia Tople. Komárany sa stali archeologicky známou lokalitou v roku 1972, kedy tu  urobil prvý povrchový prieskum v polohe Luckovo, napravo od cesty Komárany – Jastrabie, južne od Lipovej. O výsledkoch prieskumu, ktorý opakoval aj v dalších rokoch tiež v polohe Vyšňa roveň, informoval univerzitného profesora Vojtecha Budinského-Kričku, zakladateľa modernej slovenskej archeológie. Ten v roku 1980 podáva v odbornej literatúre prvú správu o Komáranoch. Na základe nálezov keramiky a kamennej industrie datuje sídlisko v Komáranoch do viacerých období – mladšej doby kamennej (4. tisícročie pred Kristom), doby bronzovej (2. polovica 2. tisícročia pred Kristom) a veľkomoravského obdobia (9. storočie). O väčšom rozsahu osídlenia v mladšej dobe kamennej svedčí dálší nález, kamenná ryodacitová sekerka lichobežníkovitého tvaru, nájdená v roku 1979 na návrší severovýchodne od obce. Prvý zisťovací výskum sa uskutočnil v Komáranoch v roku 1973, kedy v polohe Vyšňa roveň odkryl slovanský sídliskový objekt, dálší hlbokou orbou narušený objekt bol preskúmaný v roku 1980.

Výber z diela:

Macák, Juraj: Z dávnej minulosti Vranova a okolia. In: Vlastivedný časopis-č.1 (1979)

Macák, Juraj: Po stopách slovanskej osady vo Vranove nad Topľou. In: Katolícke noviny-č.28 (1972)

 

Literatúra: Prešovský korzár, 23.03.2004

 

 

MARENČIN Albert

 

* 26. júla 1922  Bystré

† 9. marec 2019 Bratislava

slovenský prozaik, básnik, surrealista, kolážista, esejista, scenárista, dramaturg, výtvarník, prekladateľ a kritik.

 

Vyštudoval Filozofickú fakultu na Slovenskej univerzite v Bratislave a po ukončení štúdia v roku 1944 sa aktívne zúčastnil Slovenského národného povstania. Po skončení vojny pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949 – 1972 pracoval na rôznych pozíciách v Československom štátnom filme (lektor, dramaturg, scenárista a i.). V roku 1972 bol z politických dôvodov prepustený z práce a mal zákaz publikovať. Až do odchodu do dôchodku (v roku 1987) pracoval v Slovenskej národnej galérii Od roku 1965 je členom patafyzického hnutia v Paríži, od roku 1977 členom surrealistickej skupiny v Československu. Písať začal už počas vysokoškolských štúdií, kedy napísal svoje prvé rozhlasové hry a prvý román. Svojou tvorbou sa radí medzi pokračovateľov surrealistického hnutia, je autorom próz s tematikou 2. svetovej vojny a filmových scenárov podľa literárnych predlôh. Okrem vlastnej tvorby sa tiež venoval prekladom z francúzštiny. Ako výtvarník sa venuje tvorbe koláží, výtvarnej histórii a kritike (Košický pustovník). V roku 1969 sa taktiež stal spoluzakladateľom časopisu Analogon.
Dielo: Poézia 1994 – Okamih pravdy

Próza
1950 – Predná hliadka, román

1979 – Davidovým prakom, satirické poviedky (samizdatové vydanie)

1988 – Košický pustovník, kniha rozhovorov s výtvarníkom Júliusom Jakobym
1993 – Ako som sa stretol s niektorými pozoruhodnými ľuďmi, súbor spomienkových próz
1996 – Nikdy, kniha esejí (predtým vyšla ako samizdatová literatúra)
1996 – Návraty na Muráň, kniha esejí (predtým vyšla ako samizdatová literatúra)
2006 – Laterna Magika, výber básnických textov surrealistickej a patafyzickej proveniencie, dvojjazyčné francúzsko-slovenské vydanie
2008 – Dezertéri alebo ľudský faktor, subjektívny autobiografický text o dramatických udalostiach z prvých dní SNP
Scenáre
1955 – Zemianska česť
1959 – Prerušená pieseň
1961 – Polnočná omša
1964 – Barnabáš Kos
Rozhlasové hry
1942 – Záchranná hamovka
1943 – Nový život
Preklady
Alfred Jarry – Kráľ Ubu
Alfred Jarry – Skutky a názory doktora Faustrolla, patafyzika
Jacques Derrida – Naučiť sa konečne žiť, Posledný rozhovor s J. Birnbaumom
Jean Ferry – Strojvodca
Aimé Césaire – Zošit o návrate do rodného kraja

 

 

MELNIČÁK Cyril

* 2.7.1960 Vranov nad Topľou

pedagóg, autor regionálnych publikácií

Po návrate zo Základnej vojenskej služby pôsobil ako vychovávateľ na SOU Bukóza

(dnešná SOŠ drevárska). V tom čase absolvoval štúdium popri zamestnaní na PdF UPJŠ v Prešove učiteľstvo Slovenský jazyk a Výtvarná výchova.

Neskôr pôsobil ako pedagóg na Základnej škole internátnej vo Vranove nad Topľou.

Od roku 1992 nastúpil na CSŠ  kde pôsobil ako pedagóg a zástupca riaditeľa.

Medzi jeho záujmy patria: kreslenie, maľovanie, stavebníctvo, architektúra, regionálna história a genealógia. Počas stretnutí v Hornozemplínskej knižnici od roku 2012 s názvom História vranovských ulíc približoval históriu v našom meste – detailné zmapovanie života vo Vranove a vo vranovských uličkách a to v období od 1. polovice 19. storočia až do konca 2. svetovej vojny. Poskytol informácie o tom, aké významné domy tu stáli, akí obyvatelia v nich bývali, aké to boli rodiny a čím sa zaoberali.

V roku 2015 vydal publikáciu História vranovských ulíc I (Hlavná a Štefánikova ulica)  a druhý zväzok História vranovských ulíc II (Rázusova ul. a Hrunok), vyšla v roku 2016.

 

 

MICHÁLEK, Martin

*24.10.1944 Brezová pod Bradlom

pedagóg, publicista

 

Mgr. Martin Michálek sa narodil 24. októbra 1944 v Štefánikovom kraji v Brezovej pod Bradlom na západnom Slovensku.  Po skončení základnej školy v rodnom meste pokračoval v štúdiu na Strednej poľnohospodárskej technickej škole v Trnave. V roku 1972 ukončil štúdium na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, kombináciu slovenský jazyk a literatúra – občianska výchova.

Do Vranova sa dostal vďaka manželstvu s Vranovčankou Monikou rod. Mitrovou, ktorá študovala na tej istej vysokej škole. Tak sa dostal do Mitrovskej rodiny a stal sa Dlžancom.  Na Základnú školu v Slovenskej Kajni nastúpil 1. septembra 1972 ako učiteľ a pôsobil tu vyše 30 rokov až do odchodu na dôchodok. V škole pôsobil najmä ako vyučujúci slovenčiny, viedol krúžky poznávania sveta a turistiky. Postupné zžívanie sa s tunajším krajom ho priviedlo k záujmu o jeho poznanie z vlastivednej a historickej stránky. Zaoberal sa aj osobnosťami tunajšej oblasti, niektorými aj menej poznanými. Ako turista prešiel mnohé zákutia regiónu.     Svoje poznatky postupne začal uverejňovať v miestnej regionálnej tlači.

Venuje sa aj štúdiu svojho rodného podbradlanského kraja, najmä jeho histórii   a osobnostiam. Aj o tom uverejnil množstvo príspevkov v tamojších regionálnych periodikách.

Ďalšou oblasťou, ktorej sa intenzívne venuje, je osobnosť Milana Rastislava Štefánika, o ktorom uverejnil viaceré príspevky najmä v časopise Bradlo.

Je dlhoročným členom Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika. Publikovať začal v roku 1972 a to aj pod skratkou (mm). Je spoluautorom publikácií Vranovské Dlhé a jeho zvon času, Ľudia, zvony a čas (2017),  a monografie Benkovce včera a dnes, Benkovce v premenách času.

Má synov Martina a Jána a dcéru Moniku.

 

Literatúra: Ocilková, Beáta: Martin Michálek – personálna bibliografia. Vranov nad Topľou : Hornozemplínska knižnica, 2014.

 

MICHNOVIČ Imrich

*4.8.1940 Vranov nad Topľou

slovenský historik a bývalý univerzitný pedagóg

 

Vo svojej vedecko-výskumnej činnosti sa zaoberal regionálnymi dejinami východného Slovenska, najmä agrárnou otázkou a dejinami mesta Vranov nad Topľou.

Regionálny historik a pedagóg na Prešovskej univerzite v Prešove. Publikoval desiatky štúdii, odborných či populárno-náučných prác z oblasti regionálnych dejín miest a obcí východného Slovenska. Jeho stálym predmetom záujmu sú dejiny rodného mesta a jeho blízkeho okolia (Vranov, 1968; Vranov n. T. a Domaša, 1973; Dejiny Vranova n T., 1992; Vranov nad Topľou v 20. storočí I. II., 2002).

Doc. PhDr. Imrich MICHNOVIČ, CSc. – pôvodne stredoškolský profesor s  aprobáciou dejepis-zemepis (1963 -1973), neskôr vysokoškolský pedagóg a dnes docent na Katedre dejín Fakulty humanitných  a prírodných vied Prešovskej univerzity. Je  autorom  20 monografií a mnohých vedeckých štúdií, náučných a populárno-náučných článkov.

Po maturite v roku 1957 prijatý za poslucháča Fakulty spoločenských   vied vysokej školy pedagogickej v Bratislave (aprobácia dejepis – zemepis). V roku 1961 rozhodnutím štátnej skúšobnej komisie nadobudol vysokoškolskú kvalifikáciu promovaný pedagóg pre stredné školy. V tom istom roku  vojak základnej služby. V roku 1963  prijatý za stredoškolského profesora na bardejovské gymnázium. V roku 1964  uzavrel manželstvo s Annou, rod. Repčíkovou, z ich manželstva sa narodila dcéra Želmíra (1965) a syn Imrich (1973).

Prvý článok z histórie mesta Vranova n.T. publikoval v roku 1964. V roku 1968 vydal publikáciu Vranov – prvú komplexnejšiu prácu o dejinách Vranova. V tom istom roku začal písať kroniku mesta Vranova nad Topľou. V roku 1969 v predvečer jubilejných osláv 700 – ročnice Vranova vydal  prácu Vranov a oko-lie. Dňa 17. januára 1970 mu Mestský národný výbor vo Vranove nad Topľou v rámci  výročia osláv 25. výročia oslobodenia Sovietskou  armádou a 700. výro-čia trvania Vranova udelil za aktívnu činnosť v prospech rozvoja mesta Jubilejnú medailu mesta a Pamätnú listinu. V roku 1970 vydal publikáciu Vranov 700. Dňa 28. novembra 1972  promovaný za doktora filozofie (PhDr.). Akademický titul získal na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove za obhajobu rigoróznej práce Vranov a okolie v rokoch 1918-1948. V nasledujúcom roku ukončil pracovný pomer na bardejovskom gymnáziu a sa stal odborným asistentom Univerzity Pavla Jozefa  Šafárika v Košiciach, s pôsobením na vtedajšej Pedagogickej fakulte. V roku 1975 sa stal externým pracovníkom Múzea Slovenskej republiky rád v Prešove. V rokoch 1975-1992 ako zostavovateľ pripravil do tlače 16 ročníkov Nových obzorov, spoločenskovedného zborníka východného Slovenska. Dňa 6.10.1978  mu bola rozhodnutím vedeckej rady Univerzity Komenského v Bratislave udelená vedecká hodnosť kandidáta historických vied (CSc.) za obhajobu kandidátskej dizertačnej práce Agrárna otázka na východnom Slovensku v dvadsiatych rokoch. Dňa 24. júna 1982 ministrom školstva SSR vymenovaný za docenta pre  odbor československých dejín. V roku 1990  bol  Akademickým senátom Pedagogickej fakulty UPJŠ prijatý za docenta na Katedru dejín PdF UPJŠ v Prešove. V roku 1992 zostavil prvú syntetizujúcu monografiu o dejinách mesta a okolia  do roku 1918 – Dejiny Vranova nad Topľou. V roku 1997  sa stal pracovníkom novozriadenej Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity a na katedre dejín tejto fakulty pôsobí  dodnes. V roku 2000 dokončil rukopis rozsiahlej monografie Vranov nad Topľou v 20.  storočí. Širokú verejnosť mesta s jej výsledkami oboznamoval  v cykle desiatich prednášok, ktoré organizačne zabezpečila Hornozemplínska knižnica vo Vranove nad Topľou. V roku 2005 odišiel do penzie.

Vyznamenania:

  • 1. 1970 mu MsNV vo Vranove nad Topľou v rámci výročia osláv 25. výročia oslobodenia Sovietskou  armádou a 700. výročia trvania Vranova udelil za aktívnu činnosť v prospech rozvoja mesta Jubilejnú medailu mesta a Pamätnú listinu.
  • 4. 1985 rozhodnutím Univerzity P.J. Šafárika mu bola udelená Strieborná medaila UPJŠ.
  • 10. 1987 Gymnázium v Bardejove mu pri príležitosti 50. výročia založenia školy udelilo Pamätný list.
  • 11. 1989 Ministerstvo školstva a Slovenský výbor odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy mu udelili čestný titul Vzorný pracovník rezortu školstva, mládeže a telesnej výchovy.
  • 11.2000 Mesto Vranov nad Topľou mu udeľuje Cenu mesta za rozvoj a reprezentáciu, pri príležitosti 730. výročia prvej písomnej zmienky.

Cena Mesta Vranov nad Topľou – za dlhoročné  štúdium dejín Vranova a ich spracovanie pre knižné vydanie

 

 

Literatúra: Imrich Michnovič – personálna bibliografia.- Vranov nad Topľou: Hornozemplínska knižnica, 2000.

 

 

PAĽO Ľuboslav

 

*14.6.1968  Vranov nad Topľou

maliar, ilustrátor, pedagóg, divadelný a scénický výtvarník

 

Vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, oddelenie grafiky a knižnej ilustrácie u prof. Dušana Kállaya. Pracuje ako pedagóg na VŠVU v Bratislave na oddelení grafiky a knižnej ilustrácie. Je činný aj pedagogicky, vedie workshopy pre ilustrátorov, je členom medzinárodných porôt a účastníkom zahraničných výstav. Knihy mu vychádzajú v zahraničných mutáciách aj v takých exotických krajinách, ako napríklad Argentína či Japonsko. Okrem ilustračnej tvorby sa venuje grafike, maľbe a známkovej tvorbe. Za svoju tvorbu získal viaceré ocenenia.

Medzi najvýznamnejšie ilustrované knihy patrí: Muž, ktorý sadil stromy, Tuláčik a Klára, Slovenské povesti, Tajuplné príbehy starého Prešporka, Podivuhodné príbehy siedmich morí , 1 + 1 = 2 a ďalšie.

Mnohé jeho knihy sú komplexným autorským dielom, v ktorom je autorom textu a ilustrácií a sú to knihy: Halo, haló, pani mačka, rozprávky a príbehy z detských domovov Kde bolo tam bolo, a najnovšia ktorá vyšla v roku 2013 Kde je Afrika?

Už prvé knihy, ktoré ilustroval naznačovali, že do slovenskej ilustrátorskej obce vstúpila silná umelecká osobnosť.Do ilustrácie pre deti priniesol to najvzácnejšie – štylizovaný humor.

Žije a tvorí v Jablonovom pri Bratislave.

 

Literatúra: Ocilková, Beáta: Ľuboslav Paľo – personálna bibliografia, Vranov 2016.

 

RAČOK Ján

*18.12.1952 Jablonka (Poľsko)

+31.10.1995 Vranov nad Topľou

pedagóg, publicista

 

Stredoškolský profesor slovenčiny a nemčiny, najskôr na SEŠ potom na Gymnáziu vo Vranove, odborný asistent a prodekan na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, autor veršov, epigramov, článkov, scenárov, organizátor kultúrneho života vo Vranove i v Prešove.

Literárne potulky s Albertom Marenčinom (1995)

 

Literatúra: Ondíková, Daniela: Odišiel, aby zostal. – Región extra. – Roč. II., (1995), č.45, s.1

 

SKLADANÝ Marián

*7.5.1940 Vranov nad Topľou

vysokoškolský pedagóg, slovenský historik

 

Doc. PhDr. Skladaný Marián, CSc., Katedra dejín FFUK. Vysokoškolský pedagóg, slovenský historik, zaoberajúci sa hospodárskymi dejinami 15.-16. storočia na Slovensku.

Vranovskú JSŠ absolvoval v r.1954-1957. Študoval históriu a archívnictvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Nepretržite pracoval na Katedre všeobecných dejín FFUK v Bratislave. Publikoval rad vedeckých príspevkov, je známy ako spoluautor učebníc dejepisu pre základné a stredné školy.

 

Literatúra: U Vranove bubnujú, Gymnázium 1952-2002

 

SOVÁK Pavol

*23.9.1959 Bardejov

Rektor UPJŠ

 

Prof. RNDr. Pavol Sovák CSc., rektor Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.

V rokoch 1974-78 študoval na Gymnáziu vo Vranove , čo súviselo s tým, že rodičia sa v roku 1968 presťahovali do Vranova. V r. 1983 ukončil Prírodovedeckú fakultu UPJŠ v Košiciach – odbor fyzika tuhých látok.  V roku 1996 sa stal jedným z najmladších docentov v histórii UPJŠ. Publikoval viac než 60 pôvodných vedeckých prác, z toho viac ako 40 v zahraničných časopisoch evidovaných medzinárodnými databázami. Absolvoval viacero zahraničných pobytov a v r. 1992 bol poverený funkciou tajomníka organizačného výboru európskej konferencie o magnetizme EMMA 93.

 

Literatúra: U Vranove bubnujú,  Gymnázium 1952-2002.

 

 

SZEGHY Imrich

*1.8.1909 Brezovica nad Torysou

+27.1.1997 Bratislava

pedagóg, publicista

 

Učiteľ, riaditeľ Krajskej hvezdárne v Prešove. Publikoval odborné články z astronómie, prírodných vied, dejín vedy a techniky. Zakladateľ speváckeho súboru Prešovčan, zberateľ šarišských klapaníc. V rokoch 1936-1945 pôsobil ako pedagóg na meštianskej škole vo Vranove, 1945-1955 na gymnáziu v Prešove.. V dôchodkovom veku pracoval 5 rokov ako odborný pracovník historického oddelenia Vlastivedného múzea v Hanušovciach. V roku 1980 sa presťahoval do Bratislavy, kde rok pôsobil v tamojšom mestskom múzeu. V populárno-vedeckých časopisoch publikoval zaujímavosti týkajúce sa okolia Hanušoviec i okresu Vranov. Prešovskú hvezdáreň založil v roku 1948 spolu s dr. A. Duchoňom, ako prvú verejnú hvezdáreň na Slovensku, čím sa zapísal do dejín slovenskej astronómie.

Po jeho smrti bola vydaná kniha Šariš še šmeje – 100 šarišských klapancií, ktoré zbieral 35 rokov.

 

Dielo: Kľúč na určovanie drevín (vyšiel v 3 vydaniach)

 

Literatúra: Pedagogická encyklopédia Slovenska  P-Ž, s. 345

                 

 

 

 

ŠVARBALÍK Jozef

*28. 3. 1944 Vranov nad Topľou

kultúrno-osvetový pracovník, publicista

 

PaedDr. Jozef Švarbalík v rokoch 1970 – 1979 bol riaditeľom ZŠ v Zámutove. Aktívne sa venoval rómskej problematike. Je spoluautorom publikácie Osobitosti pri výchove a vyučovaní rómskych detí zo sociálne nevyhovujúceho prostredia (SPN Bratislava, 1974). Bol dlhoročným vedúcim FSk Zamutovčan (1970 – 1979), s ktorou naštudoval známu Zamutovskú svadbu a celý rad ďalších scénických obrazov z horného Zemplína (Pávička, Regrútska odobierka, Fľaškový, Ložkový), ako aj neopakovateľné, najmä mužské spevy. Vyše dve desaťročia pôsobil vo funkcii riaditeľa osvetového strediska vo Vranove nad Topľou (1979 – 2005, s prestávkou v rokoch 1991 – 1994, okresné, regionálne, v súčasnosti Hornozemplínske osvetové stredisko). Po roku 1989 bol zvolený za predsedu osvetárskeho parlamentu a predsedu petičného výboru za zachovanie osvetových stredísk. Je iniciátorom mnohých kultúrno-osvetových podujatí a vzdelávacích programov v spolupráci s Národným osvetovým centrom, napríklad Šaffova ostroha, Ekumenický festival Rieka, každoročne Dni Zemplína v Bratislave a v Košiciach, publikoval v zborníkoch vydávaných Národným osvetovým centrom. V roku 2004 mu generálny riaditeľ Národného osvetového centra udelil Medailu D. G. Licharda a v tom istom roku Matica slovenská Medailu Cyrila a Metoda. V roku 2006 dostal Cenu primátora mesta za prínos a rozvoj kultúry v meste a v regióne Vranov nad Topľou. V súčasnosti je zástupcom riaditeľa členského ústredia Matice slovenskej a správcom strediska Evanjelickej diakonie vo Vranove nad Topľou.

Dielo: Vranovské Dlhé a jeho zvon času (2010)

 

 

TKÁČ Marián

*25.9.1949 Čičava

finančník, autor odbornej ekonomickej literatúry, publicista

 

Marián Tkáč sa narodil v zemplínskej Čičave. V roku 1967 ukončil SVŠ vo Vranove nad Topľou a ďalších päť rokov študoval v Bratislave na Národohospodárskej fakulte VŠE. Od r. 1974 pracoval na Ministerstve financií SR, v januári 1990 sa stal námestníkom ministra. Vo funkcii viceguvernéra zakladal Národnú banku Slovenska, v ktorej dnes pracuje ako archivár.

Obecné zastupiteľstvo v Čičave mu udelilo čestné občianstvo za nezištnú pomoc pri likvidácii škôd v obci Čičava.

Do povedomia sa dostal hlavne ako pisateľ odbornej ekonomickej literatúry a publicista článkov z oblastí bankovníctva, financií a histórie. Cenným prínosom sú historické články o osobnostiach slovenského bankovníctva a peňažníctva.

Veľkú časť jeho tvorby predstavujú fejtóny, poviedky, reportáže a eseje. Publikoval v rôznych periodikách okolo 100 beletristických útvarov a vyše 60 odborných článkov a statí z oblastí financií, bankovníctva a histórie. O jeho bohatej publikačnej činnosti a tvorbe svedčí vyše 700 rôznych článkov, besied, vystúpení v televíznych a rozhlasových reláciách. Zmienka o autorovi, jeho živote, činnosti, tvorbe a názoroch sa nachádza v asi 600 rôznych prameňoch.

Napísal 11 kníh literatúry faktu. Beletristicky debutoval knihou Zemplínske nebo (1997)v roku 2000 mu vyšla prvá časť bankovníckej ságy Veľký sen. Vôňa peňazí (2004) je jej voľným pokračovaním.

 

Dielo:

Národ bez peňazí, 1992.

Národ a peniaze, 1994.

Krátky slovník nárečia slovenského zemplínskeho z Čičavy podľa Mariána Tkáča, 1997.

Zemplínske nebo, 1997.

Kniha o Čičave, 1998.

Synovia a otcovia, 2000.

Veľký sen : (prvá kniha bankovníckej ságy), 2000.

Stále o tom istom, 2002.

Vôňa peňazí,  2004.

Bernolák, 2012.

Bratislavské banky, 2018.

Francisci, 2015.

Naše dejiny v obrazoch : od najstarších čias po Trianon, 2013.

Neznámy slovenský príbeh : eseje slovenskej minulosti a prítomnosti, 2018.

Ochrankyňa národa : eseje o Matici a jej ceste dejinami, 2013.

Päť slovenských rodov : Daxnerovci, Turzovci, Petrovičovci, Bosákovci, Prižinskovci, 2012.

Pravdivý slovenský príbeh, 2009.

Príbeh slovenskej koruny, 2019.

Turzovci, 2010.

Zemplínske nebo : trilógia, 2014.